Kedy a kto napísal prvú pieseň o láske a mieri? Už to bude pár tisíc rokov dozadu. Ale je to len chvíľka, čo celé hnutie, generácia vo vojne a túžbe po spolupatričnosti, nemyslelo na nič iné. Samozrejme, starosti a trápenie ani o kúsok nezaostávali za prirodzenosťou a to sa nemení. Sediac pri šálke priateľstva a otvorenej mysle však boli len niečím, čo má svoje miesto na dne. A ľudia vedeli, čomu sa má ich jazyk vyhnúť.
Aj dnes plačeme nad kvetmi a deťmi, ktoré hynú celkom bezdôvodne. A mlčíme. Rozmýšľame predsa nad tým, čo dáva zmysel nielen na krvou poškvrnených stránkach. Je ich celá zbierka. Poctivo si jej časti ukladáme na bezpečné miesto a čakáme na pravý dôvod, aby sme sa k nim mohli vrátiť. Ktosi druhý je za to na nás hrdý.
Časom sa menil charakter maličkosti. Menia sa podmienky, za ktorých sa stanú dôležitými a menia sa ľudia, ktorí by nám to mali pripomínať. Že čosi je dôležitejšie a vzácnejšie, než si dokážeme predstaviť. Že čosi dáva čo i len na päť minút nesmierny význam, že v čomsi láska a nádej predsa len zostali. Za zvuku hudby, ktorú už len málokto chce počúvať. A predsa sa nájde ktosi s kvetmi v ruke a dúfa, že bude vyslyšaný.
Dvíhajú sa nové a nové hudobné vlny, ktoré nepripravených otočia o stoosemdesiat stupňov. Dusia sa pod vodou a vatou a chvíľu trvá, kým sa naučia nanovo dýchať. Musia. Keď takáto vlna človeka požuje a vypľuje na breh, poobzerá sa okolo seba a jediným pohľadom nájde celú generáciu tých, ktorí jej takisto nestihli utiecť. Koľkí nechceli? Neviem. Asi ich bola väčšina. Keby ich bolo menej, mali by silu naštartovať vlnu novú? Asi ťažko. Je teda zvláštne, že len jednotlivci odolávajú. A nechcú zabudnúť, aj keď na niečo, čo si len vysnili.
Kto by chcel zabudnúť na to, ako sa ľudia držali za ruky? Alebo byť ukrátený o spomienku niekoho iného... Chcem spomínať na to, ako ľudia držali pri sebe. Nie preto, že sa to oplatilo, ale preto, že mohli. Chcem aj túto kapitolu čítať znova a znova, každú stránku, a chcem počúvať piesne o tom, že naše sny sú plné krásnych kvetov.
Písal sa rok 1968 a pliesť vence z marihuany nebolo zakázané. Zdvihla sa nová vlna a len málokto tušil, koľko ľudí zasiahne. Tá vlna putovala celých dvanásť rokov, z Kodane do Berlína. Možno nie stále s rovnakou intenzitou, ale aj keď ku koncu padalo pomenej hviezd, ľudia ochotne zatvárali oči a želali si to isté. Ruku v ruke. Nikto si nevedel predstaviť, že tú vlnu už nebude mať kto poháňať. V prášku ponorený strojvodca a jeho verní druhovia. Stroj sa však zrazu zastavil a zostali traja, ktorí nemohli pokračovať ďalej.
Presne pred 27 rokmi zomrel John "Bonzo" Bonham, bubeník skupiny Led Zeppelin. Kvety dnes môžu kvitnúť už len okolo jeho hrobu. Škoda. Ako to, že oni asi ako jediní verili pozostalým myšlienkam z éry hippie aj na začiatku éry yuppie? Možno preto, že napriek všetkým skurveným okolnostiam držali pri sebe. A nikdy to neprestalo dávať zmysel.
