Keď sa v lete 2009 nosil Twitter na rukách ako iránsky Ježiš, boleli ma z toho zuby. Na prvý pohľad to vyzeralo pekne: rôzne teórie o vplyve sociálnych sietí na spoločensko-politickú zmenu dostali slušný, ba až akademický jazyk, čo spoluvytvorilo podobu polemiky s názormi, ktoré silu tohto vplyvu odmietali. Do tretej skupiny sme patrili tí z nás, čo si vystačili s "WTF?" a "LOL".
Prešiel rok a pol, na popularite záberov na Mahmúda, ako sa v bielom plášti prechádza medzi stovkami centrifúg a hľadá posledného gaya v štáte, to nijako neubralo, a téma sa opäť dostala na pretras. Prebehlo to asi takto: nezamestnaný absolvent vysokej školy v rozpore so zákonom začal prevádzkovať obchod so zeleninou, úrady mu na to prišli, vysvetlili mu, kde robí chybu a on s tým mal zásadný problém.
Zo samovraždy upálením sa veľmi rýchlo stal symbol utrpenia celej krajiny ako dôsledok dlhého vládnutia prezidenta bin Alího, ktorý toho svojim poddaným veľa nedovolil. Absencia opozície a tretieho sektora, vysoká nezamestnanosť či korupcia tiež nie sú prejavom good governance. Krajina, ktorá v roku 2005 hrdo hostila World Summit on the Information Society, mala pod palcom aj všetky médiá a web. Teda, až na Facebook a Twitter. Školácka chyba, z ktorej by sa mali poučiť iní africkí diktátori.
Clay Shirky pomenoval argument o efekte sociálnych sietí ako ideu, že sociálne siete pomáhajú nahnevaným ľuďom zdieľať povedomie o tom, koľko ďalších ľudí je nahnevaných (nájdete ich v skupine "Angry Tunisians"). Keď k tomu pridáme starý dobrý YouTube a zábery z ulíc miest a dedín, ktoré sa v tomto hneve spojili a nebáli sa to dať najavo, veľmi ľahko dospejeme k lacikej téze, že to akosi funguje.
Veď dobre. Problém nastane, keď je téza postavená spôsobom post hoc ergo propter hoc. Na začiatok stačia tri dobré dôvody: neplatí, že "keď nie A, tak nie B"; podľa dostupných informácií boli protesty viac-menej chaotické a bez zjavnej organizovanosti; a napokon, Francúzi zvládli na konci 18. storočia zapáliť vnútorný plameň pindaním na kusy papiera, ktoré potom roznášali ľudia na koňoch. Na "like" sa vtedy používali pečiatky. Good old days.
Zbytočnému filozofovaniu predídem tvrdením, že celá debata sa dostala do zlého rámca. Je krásne naživo sledovať volanie po zmene, aj keď by malo byť obmedzené na 140 znakov. Prostriedky sa dajú nájsť vždy. Špeciálne poďakovanie v tomto smere patrí Al Jazeere a ako vieme, tejto stanici sa to nestáva často. V tejto chvíli je výsledkom spoločenskej turbulencie prechodná vláda. Ľudia sú stále v uliciach. A čo ich tam dostalo, vedia oni lepšie než ktokoľvek iný.
