S približne ročným oneskorením som sa dostal k Najnebezpečnejšiemu mužovi v Amerike. Chlapík menom Daniel Ellsberg a jeho princípy, ktoré po vnútornom prerode z lojálneho pracovníka Pentagonu k antivietnamskému aktivistovi donútili otca troch detí riskovať doživotné väzenie vďaka notoricky známemu zverejneniu Pentagon Papers, je oným mužom, martýrom verejnosti a olejom v ohni Nixonovej paranoje.
Ako označiť Juliana Assanga, šéfa WikiLeaks, to neviem. Na prvý pohľad vyzerá ako fanúšik série Twilight. Tento muž nedávno pustil do sveta niekoľkonásobne viac dokumentov než Ellsberg pred štyridsiatimi rokmi, aby poodhalil dianie v Afganistane. Keby sedel v Bielom dome Nixonov klon, dve vojny a krajina v zlom stave by sa stali až druhou a treťou prioritou na programe dňa. Lenže on tam nesedí, a tak západné krídlo Assanga aspoň pekne poprosilo, aby to už neurobil.
Zatiaľ čo Ellsberg v čase, keď FBI netušila, kde sa nachádza, dal rozhovor Kronkheitovi, šéf WikiLeaks sa, na prvý pohľad, v absolútne vyrovnanom stave zjavil po zverejnení neslávne známeho bagdadského videa v štúdiu Stephena Colberta v centre New Yorku. Potom ešte niekde a potom radšej už nikde. Okolnosti sa menia.
Na druhej strane, americká verejnosť sa za štyri dekády neposunula nikam. Mladí rovnako protestujú proti nespravodlivosti vo svete, aj keď namiesto kvetov majú v rukách kamene a slzný plyn, a zvyšok sa nenechá vzrušiť na dlhšie než tri soundbity. Vlastne je na tom ešte horšie. Zrejme sa niekde stratilo ono čaro.
Z archívnych záznamov v TMDMIA sú jasné dve veci: po prvé, istý typ rámu na okuliare sa nikdy nesmie vrátiť do módy; a po druhé, zverejnenie Pentagon Papers (prvotne) v New York Times vyvolalo malé zemetrasenie. Aspoň prvé dva týždne boli PP hlavnou témou všetkého spravodajstva, nehovoriac o tom, aký dopad mali dôsledky: Nixonov stop Timesom a vyústenie do najdôležitejšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu ohľadom prvého dodatku ústavy plus priama cesta k Watergate, aby som spomenul dva hlavné.
Lenže medzičasom sa Nixon stal druhýkrát prezidentom. Vyhral v 49 z 50 štátov. Ľudia mu dôverovali a neskôr vysvitlo, ako dobre urobili. Je to veľmi smutná irónia: Pentagon Papers ukázali, že všetci prezidenti od Eisenhowera systematicky zavádzali, občas priamo klamali (áno, aj ten údajný feši, čo ho odbachli v Dallase), no a aby sa táto línia klamstva pretrhla, v najviac a zároveň najmenej pohodlnom kresle na svete zostal Nixon. Score!
Dnes sa nič moc nedeje. Nemusí sa v krajine spojiť sedemnásť denníkov, aby pravda nebola umlčaná. Zrejme ich už toľko ani neexistuje a aj tak je všetko na internetoch. Keby Assange fungoval pred štyrmi dekádami, možno by mu tiež hrozilo 110 rokov väzenia ako Danovi. A možno by ho rovnako všetkých obvinení zbavili. Alebo by sa pred súd nedostal vôbec. Veď ako vravia talking heads (nielen na FOX-e), vlastne išlo o verejne známe tajomstvá a nič sa nemení. Pretože naša stratégia v Afganistane funguje, tak už si to konečne uvedomte, kurva!
Nixon v jednom rozhovore o Ellsbergovi povedal: "Keď prakticky tvrdí, že on má rozhodnúť, čo bude verejné, stavia sa do pozície nad prezidenta, Kongres a celý vládny systém." V istom zmysle má pravdu. Určite si to uvedomuje aj Obama, inak by Assanga tak pekne nepoprosil, aby sa nabudúce krotil. Alebo už tajne uviedol súkolie do pohybu a persona non grata to má spočítané. Prejde ešte dlhá doba, kým sa to verejnosť dozvie. Otázka je, či ju to bude zaujímať.
Podľa mňa áno, ale len chvíľku a potom sa opäť nebude nič moc diať. Niečo zostane v knižkách, na niečo sa zabudne. Ale na rozdiel od toho Ellsbergovho už nejde o príbeh, ktorý budú starí rodičia hovoriť svojim vnúčatám. Už za to nestojí.
Nixonovi sa doteraz pripisuje zásluha za koniec vojny vo Vietname (aj keď, keby tam zvrhol atómovku, ako chcel, hovorilo by sa o zásluhách úplne iného typu), Obamovi sa bude ďakovať za to, že vo svojom čase takisto poslal mužov a ženy v uniformách domov. To je jediný príbeh, ktorý bude treba poznať. Vychádzajúc z Ellsbergovho postrehu, nad ostatným ignorácia prevládne tak či tak. Veď ako vždy.
