Tí menej leniví z nás sa snažia aspoň prešľapovať na mieste. Možno aby sme predstierali, že sa snažíme dobehnúť to, čo uteká okolo. A že je toho dosť. Okej, nie je to tak, že sme zmrzli alebo si len povedali, že sa nám nikam nechce.
Nie je to totiž tak, že stojíme celí. Len časť z nás, stačí malý kúsok a zvyšok nič nezmôže. Predstavte si naozaj silný vietor, ktorý nikomu nedovolí vykročiť vpred. Samozrejme, myšlienkami sme vždy o krok vpred a v prípade, prepytujem, úspechu, zrazu stojíme pred cieľom. Vtip je v tom, že sa to nedá, pretože ten vietor znemožňuje akýkoľvek pohyb. A vetrom môže byť hocičo, hocikto. Niekedy stačí malý závan a stuhneme. Ako to, čo nám občas zostane v hrdle, keď sa nevieme vykoktať. Čo to je, že na to ešte nikto neprišiel?
Stojíme v čase. Ako keď sa stretneme s Nemcom, jeho hodinky idú rovnako rýchlo a on nám povie, že aj tak je o niečo pred nami. Vo všetkom ostatnom sme schopní byť neúnavne aktívni, podozrivo invenční a ak sa veľmi snažíme, nevyspytateľní. To všetko sa dá, a napriek tomu niekde stojíme. Ani neviem, ako často sa to stáva. Nebol som v triede, keď sme sa učili počítať do často. Svojou nehybnosťou sme výbornými terčami kadejakých lobotomostekdestehahalógov, dychtivo čakajúcich na správnu chvíľu. No, ani nie tak chvíľu, tá je príliš dlhá, skôr na moment.
Časť z nás niekde stojí. Na výber sú tri možnosti: v minulosti, prítomnosti, budúcnosti. Každý kúsok z nás si môže vybrať len jednu z nich. Iste, len jednu, pretože keby sme sa roztrhli v čase, roztrhli by sme sa aj v priestore a drahú zaplatené kontinuum by bolo v čudu. Naozaj. Videl som takých, čo sa pokúsili a nedopadli dobre...
Osobne viem, že kúsok zo mňa niekde stojí. Zvyšok ide s európskym časom a vysmieva sa Nemcom. Ale ten kúsok stojí. Tiež viem, že minimálne v tomto nie som sám. Ďalší paradox. Asi ešte chvíľu postojíme. Kým príde nejaký odviazaný geroj a zaslúžene nás celou silou kopne do řiti.
