Vypelichané

Hlavička odskočí pod ostrím sekery, mocnou rukou zvieranej,
dunivý hlas ticho naruší smiechom šialeným a perie zlezie po vode varenej.

Vezme násilník telo bezvládnej kury,
namastí plech a šup s ňou do rúry.
Uvedomil si však slepec, že sekeru ponatieral jedom,
a tak si dal na večeru cibuľu s chlebom.

V bruchu mu však stále prenikavo kručí
a mŕve telo kury milovanej na plechu sa krčí.
Tak zurvalec zadumane zíza na kuru bledú,
ako sa len vyhnúť následkom smrteľného jedu? 

Premýšľa a premýšľa, hlavičku si láme,
vtom ho lapne idea, tuší niečo známe.
Bez bázy a bez hany, ako to už uňho za takýchto okolností zvykom býva,
na kúsok papiera hodí prísady na tajomný vývar.
Zlovestný pohľad v očiach sa mu zračí,
zvraštené obočie sústredenie značí.
Štipku tohto, kvapku toho,
recept vyznieva celkom stroho.
Omamná vôna po komôrke sa šíri,
zatemnuje myseľ, fantázie víri.
Ak toto kuru od otravy neočistí,
pred ničím si už nikdy nebude istá (voľný verš, BTW ).
I omýva ju opatrne v zázračnom lektvare,
vracia sa mu úsmev, i rumenec na tváre.

Rumenec však zdravý nie je, zdá sa,
prehĺtanie kury je všetko iné, len nie labužnícka krása.
Sústo, sústo, sústo ďalšie,
akoby smrť v pečienke a žalúdku v krátkom čase našiel.
Prečo sa zúrivcovi zdá, že kura chutí ako klbko mŕtvych krýs?
Je to jasné, no pekne,
veď tá kurva kura mala syfilis!

Pocity v jeho vnútri však akoby zázrakom menia sa,
v ústach, bruchu konečne vysnená labužnícka krása.
Zázračná moc apatiky opraty už preberá,
a z kury vykľúva sa odmena vysnená.
Mľaská, prská, krochká akoby ho na nože brali,
akoby sa už nemal dožiť nasledujúcej jari.
Kosti, mäso, chrupky, kožu,
všetko treba dobre požuť.

A keď posledné sústo v tlame mu zmizne,
pomrví sa a spomienka na živú kuru v hlave mu blysne.
Bolo že to krvi, bolo že to radosti,
vedel to už vtedy, keď si chystal misku na kosti.
So sekerou v ruke naháňal kuru po hline
a strašne sa mu chcelo smiať, keď tváril sa tak nevinne.
Operenec bežal, čo mu sily stačili,
za zurvalcovho funenia a zvukov Milli Vanilli.
No kdesi v rohu, kdesi v rožku,
tam zablúdil a stratil nádeje poslednú trošku.
A tak si kľakol na kolená, nemysliac už na hudbu
a v poslednej chvíli odrecitoval kuraciu modlitbu:

Žil som krátko, žil som plodne
vajcia znášal v noci, vo dne.
Napriek tomu oheň pekelný čaká ma,
nevyhnem sa teplotám škvariaceho pekáča.
Cesta moja ku koncu sa chýli, prežil som veľa krás,
s bohom buďte bratia v perí, neublížil som žiadnemu z vás.
Roztrasené kolená, dych ma zrýchlený,
prijal svoj osud ako mysliteľ vážený.
Sklonil hlavu, už sa nebráni,
posledný kotkodák rozľahol sa po pláni.