Vezmime si Ahmadínedžádove prednosti, ktoré zabrali: má charizmu, je sebavedomý rečník a diskutér, úspešný populista, dokáže ohromne prekrútiť fakty a predať občanom zlé výsledky ako súčasť dobrých, lusknutím prsta dokázal počas debát doraziť protikandidátov a má pod kontrolou všetko, čo ho udrží v kresle.
Músaví vie kresliť.
Ako technológ moci je Ahmadínedžád jednotka. Hej, nesedí jeden taký v našom premiérskom kresle? Alebo tí dvaja pred ním? Každý jeden z nich vie, čo je to moc, ako ju využiť a dvaja z nich presvedčili masu, že tak to má byť.
Irán je rozdelená spoločnosť. Nie medzi elitárov, intelektuálov, ktorí vedia čítať korán zľava, a umelcov na strane reformného kandidáta a hlúpej lúzy na strane Ahmadínedžáda, aj keď do istej malej miery to nemusí mať ďaleko od pravdy. Ale rozdelená prirodzene - časť je na strane súčasného vedenia krajiny, pričom o ňom nič nevie, a časť na strane vízie iného vedenia krajiny, pričom nemá potuchy, ako bude vyzerať. Takto sa správajú obyčajní občania krajiny, kde voľby predsa len niečo znamenajú. Dokonca toľko, že na niektorých miestach bola vyše stopercentná účasť.
Joe Klein z TIME sa o tomto rozdelení zmienil vo svojej podarenej reportáži z Teheránu. Citoval v nej taxikára, ktorého rodičia nenašli spoločnú reč. Matka bola za Músavího, otec za Ahmadínedžáda. "Nebol som si istý do momentu, keď som videl debatu. Ahmadínedžád vyzeral byť silnejší. Myslím si, že by som nenechal Músavího vyjednávať s inými vládami," zmienil sa. Všimnime si resp. všimnite si, lebo ja už som si všimol, že z pohľadu voliča niet jeho úvahe čo vytknúť a dáva dokonalý zmysel, pričom na opodstatnenosti absolútne nezáleží.
Použiť iránskeho taxikára ako zdroj nie je pravé orechové, aj keď v časoch, keď sa CNN spolieha na MySpace a Twitter, to vyzerá ako vrchol žurnalistickej snahy. Je to však krásna ilustrácia poznania, že voliči sa v zásade správajú úplne rovnako a politici používajú na získanie si ich priazne v zásade rovnaké zbrane, občasne rátajúc kalašnikova. Veľký rozdiel je momentálne len v tom, že desaťtisícom domácich sa nechce sedieť na zadku a idú sa vykričať do ulíc tak, aby ich bolo počuť. Aby v krajnom prípade aj schytali ranu, ktorá ich nesmie umlčať. O to sa postarajú obušky vo väzení.
Samozrejme, voľby boli zneužité a teraz sa dejú svinstvá. Vzhľadom na to, ako ostro boli sledované, prezident zakopol. Za normálnych okolností by síce dopadli rovnako, vyhral by ich, no keď už nič iné, my externisti by sme aspoň videli, nakoľko je spoločnosť naozaj rozdelená a koľko sily môže získať súčasná opozícia do najbližších volieb, ak nepoľaví vo svojom tlaku.
Mnohokrát sa stalo, že nádejná politická vlna sa tesne pred brehom upokojila a vyšumela v piesku. Možno sa to stane aj tentoraz, ktovie, ale na to sa vytvoril až príliš veľký potenciál. Inak sa bude ajatolláh, mimochodom, naozajstný vládca krajiny, usmievať ďalšiu dekádu a keď presvedčenie opäť prevládne nad rozumom v ekonomických otázkach i medzinárodných vzťahoch, iránsky ľud môže veľmi ľahko skončiť v sračkách (aj na severe Teheránu).
Pointa je, že voľby v Iráne neboli ničím výnimočným. Proti sebe sa postavili dva politické prúdy, oba viedli politickú kampaň podľa svojich predstáv a jeden z nich špinavým spôsobom vyhral. George Bush musel mať po zverejnení výsledkov veľmi nostalgickú náladu.
Výherca momentálne pokračuje tak, ako by to urobil každý tvrdý panovník na jeho mieste a keď bude konečne pokoj, môže sa vrátiť k tomu, ako odstrániť Izrael z mapy sveta.
Ľud zostane rovnako rozdelený ako pred voľbami a je len na jednej či druhej časti, ako je ochotná brániť svoje presvedčenie. Rozumej, uveriť svojim vzorom. My to robíme pred bohom, oni pred aláhom a všetci svorne pred mcdonaldom.
Minipointa na záver: Death to America je z iránčiny naozaj doslovný preklad, v miestnej frazeológii však znamená Down with America. Keď Iránec povie Death to myself, je len nahnevaný sám na seba a nedrží si pri hlave zbraň.
Väčšinou.
