Edwards je v našich končinách známy tým, že stylingová kompozícia jeho účesu a chrupu má ako jedna z minima blízko k dokonalosti Rasťa Žitného. V zámorí ho poznajú ako človeka bojujúceho proti chudobe, lobistom a holiaceho akéhosi dedka pred zvedavými objektívmi. Jeho usilovanie o nomináciu dopadlo neslávne, aj keď na istý čas tvoril peknú demokratickú trojicu, ktorú Obama nazval černoch, žena a John. V primárkovom kolotoči mu zostalo už len jediné - posledných pätnásť minút slávy.
Využil ich v Michigane, Grand Rapids, kde predniesol oslavný prejav na Obamovu adresu. Tisícky ľudí, ktorí, ako bolo vidno počas priameho prenosu, sa nechystali ísť vo štvrtok ráno do práce, lebo sa im nechce alebo žiadnu nemajú, tlieskali najmä pri volaní po zmene, odchode z Iraku a raz z ničoho nič začali skandovať O-Ba-Ma. Všetci vyzerali byť rozhodnutí, komu dajú svoj hlas, čo Edwards odhadol a zapracoval do prejavu.
"Aj ja som si vybral. Je jeden muž..."
Ešte pred tým, než ľudí šokoval svojou pravou orientáciou, venoval minútu spomienky na Hillary Clintonovú, ktorá, ako je známe, nepohrdne fackou na drobú noc. Na obed jej ju uštedrila skupina za právo na umelé prerušenie tehotenstva NARAL, ktorá po rokoch spätosti paradoxne prestrihla pupočnú šnúru a kojí Obamu.
Edwards bol aspoň gavalier, hovoril veľmi slušne. "Je veľmi, veľmi ťažké každé ráno vstať a robiť to, čo robila ona. Je náročné vyjsť von a bojovať a nahlas sa vyjadrovať v čase, keď sú vyhliadky zlé. Ukázala silu a charakter. Naozaj sa zaujíma o pracujúci ľud a je lídrom nie pre to, čo urobil jej manžel, ale čo urobila ona." A tak som sa rozhodol, že podporím iného, pretože on robí presne to isté, ale lepšie. A Bill je dick, aby som nezabudol.
Presne tak! V pekných rečiach si nemôžu demokrati vyčítať vôbec nič a aj keď je Edwards už mimo hry, pretože na začiatku kolotoča primárok nedokázal uspieť ani v jedných, do detailov pozná myslenie Američanov i jeho bývalých konkurentov a ak sa dalo aspoň na chvíľku vyzerať zo všetkých najlepšie, tak to nemohol nevyužiť.
Edwards v prejave na podporu Obamu zopakoval niekoľko známych vecí, respektíve dosť známych vecí, respektíve nepovedal absolútne nič nové a trvalo mu to takmer dvadsať minút. Pracujúci ľud, v týchto časoch presnejšie povedané ľud, napriek tomu burcoval celý čas pomerne hlúpymi predstavami o jednej Amerike, nie dvoch, o najedených ľuďoch so strechou nad hlavou, o rovnakej šanci na vzdelanie pre chlapca z mesta a dievča z predmestia...
V akej krajine to žije?! Už len predstava, že po vystúpení z lietadla sa na mňa nahrnie 37 miliónov chudobných, mi americký sen veľmi znepríjemňuje. A nielen preto, že je to pravda. Ale aj preto, že z ulice a biednych domov ich určite nevytrhnú lži z naleštených pódií.
Obama, Clintonová aj Edwards majú jednu pravdu: potrebujú zmenu. Začal by som so zháňaním novej generácie speechwriterov. USA naozaj potrebuje mať nového prezidenta namaľovaného červenou farbou. Ani nie preto, že John McCain je síce sympatický, ale veľmi priemerný kandidát, ale preto, že stupídne klišoidné predvolebné sľuby demokratov sa už nedajú počúvať. Od januára pôjde jeden z nich natvrdo. Alebo žeby No, we can't ?
