Jeden zo svojich starších článkov som začal slovami: "Zatiaľ čo prezident Ivan Gašparovič pobehuje v kroji po hranici a ničomu nerozumie...". Možno sa v chladnom počasí inak oblieka, ale stále je sám sebou. Nie je to počudovaniahodné, ale poľutovaniahodné, že človek na najvyššom štátnom poste sa nevie zbaviť submečiarovských základov náuky o spoločnosti. On snáď ani nedokáže. Najmä nie preto, že jeho bývalý mentor je dnes súčasťou vlády, na ktorej nápev pán prezident tancuje, pričom sa úzkostlivo bojí, že mu nevyjde krok. Večný to údel kráľovských hradných šašov.
Takúto krokovú variáciu predviedol včera na tému "podpis tlačového zákona". Nechcem si poštvať vládu? Poviem, že jeho znenie sa mi páči. Chcem pohladkať doráňanú opozíciu? Jedným dychom dodám, že čím skôr podpíšem, tým skôr sa zákonom môže uzaoberať Ústavný súd. Krásna ukážka stáleho pohybu na hranici, ktorý vyvoláva minimálne seizmické otrasy. Väčšinou len sardonický úsmev.
Gašparovičovo agendum, ktoré na paláci svieti celý rok okrem pár dní, keď ho vystriedajú vianočné žiarovky, snáď pochopili za tie roky aj voliči. Tí, čo si uvedomili, že v prvom kole 2004 mohli hlasovať inak, sa budú podobnej chyby vyvarovať. Tí, čo prezidenta dávno prekukli (nezaberie viac času ako dĺžka prejavu), sú naisto na strane rozumu. Ale čo so zvyškom? Ak má ústredný vymývač mozgov inú, dôležitejšiu prácu (zháňať hlasy výhradne pre seba), zostanú odkázaní sami na seba, dajú na svoj názor (predsudky, TV, potravinové úplatky ako hlavné zdroje) a v kaviarňach sa bude opäť plakať.
Je naozaj veľmi smutné, že na Gašparovičovo agendum neexistuje účinná protizbraň. Taká, čo v dôležitých momentoch pozdvihne jeho hlas nad úroveň piatich decibelov, aby televízne kamery zachytili, aká rašelina mu vychádza z úst. Ak protikandidátka niečo nevymyslí, podľa rovnakých krokových variácií budeme tancovať ďalších päť rokov. Hádam sa krajina z toho raz unaví.
