Možno sa mýlim, ale zoon politikon na Slovensku ešte nevymrel, len leží skrčený v kúte, zviazaný reťazami politickej reality a so stupňujúcim sa nedostatkom kyslíka prestáva veriť, že A-team pod vedením zdravého rozumu mu príde na pomoc.
Žiaľ, svaly a vypnutá hruď sú momentálne výsadou potentátov. Tí držia našu spoločnosť ako rukojemníka a vedia, že ústa mu zapchajú čímkoľvek, čo má šancu zvýšiť deficit štátneho rozpočtu. Žiaľ, slovenský národ sa nechal zviazať dobrovoľne, keď odsúhlasil hypnotický experiment zvaný sociálny blahobyt. Zaslúži si ho?
Isto, veď práve preto mala tretina obyvateľstva pri volebnej urne dilemu porovnateľne náročnú ako pri skladaní jednofarebnej rubikovej kocky. Čísla dokazujú, že je s týmto rozhodnutím spokojná.
Keby sme sa vrátili do dávnej minulosti, podľa neoverených prameňov pôvodná Pythagorova veta znie takto: „Obsah štvorca zostrojeného nad preponou pravouhlého trojuholníka je rovný súčtu obsahov štvorcov zostrojených nad jeho odvesnami a ak má niekto problém s tým, ako som pravouhlý trojuholník vryl paličkou do piesku, nech fúkne a vryje si vlastný, kurevská robota.“
Náš Pythagoras, človek zrejmých geometrických proporcií, naordinoval na posledný rok národnej hypnózy indoktrináciu tézy, že ak si štát bude musieť utiahnuť opasok, ľudia žijúci v ňom to nepocítia. Bdejúci človek, ovládajúci malú násobilku, musí vedieť, že skúška správnosti nevyjde. Ešte viac ho však bude mrzieť to, keď si jeho negramotný sused nebude mať za čo kúpiť jedlo a utešiť ho môže len fakt, že v ešte ťažších časoch než dnes sa na to opäť poskladáme všetci.
Musí to byť asi naozajstná vláda, aby nás presvedčila, že navýšenie deficitu má svoj zmysel. Napríklad keď bol v prospech ozdravenia bánk, alebo neskôr v prospech ozdravenia Rudolfa Schustera. Dnes sme tak ochujelí a bezvládni z kŕču zviazania, že síce ešte dokážeme zakričať, ale odozva u nikoho nikde. V tomto nás opozícia zastupuje primerane dôstojne.
Uvedomujem si, že magická jednoročnica je iluzórna a následne bude ešte horšie. Ak má byť pre mňa posledný rok tejto mizérie v niečom iný, tak v želaní, aby to horšie nastalo až v povolebných časoch. Je to istý druh nádeje - že aspoň rok to bude už len zlé. Potom budem pokojný, lebo paranoidná predstava, že na pomoc nepríde naozaj nikto, sa stane skutočnosťou.
