Na stránku www.nacionaliste.com nechodím často, zatiaľ som ju navštívil prvý a poslednýkrát. Autonomní nacionalisté, ako som zistil, v sebe nezaprú zmysel pre humor. Okrem sekcií "Humor" a "Ideologie" sa dá zasmiať aj na smútočnom oznámení z úvodnej stránky, ktoré zvestovalo, že "dne 10.11.2007 nás ve věku nedožitých osmnácti let po dlouhodobé nemoci opustila svoboda slova". Kto za to môže? Polícia, médiá, úradníci pražského magistrátu a niekoľko ďalších druhov divého zverstva. Ak by mal niekto záujem sa s touto slobodou rozlúčiť, môže prísť v sobotu o 14:00 na Palackého námestie a na jej hrobke, pretože predpokladám, že ju so všetkou pompou pochovajú pod kocky, zapáliť pochodeň. Tí, čo majú po tomto úkone vo zvyku sa prežehnať, by sa mali naladiť na vlnovú dĺžku ostatných smútiacich a využiť pravú ruku príznačnejším spôsobom.
Sobotňajší dátum je 17. november. Ako väčšine mladých ľudí mi toto číslo nič nehovorí, pretože neverím ani učebniciam, ani teoretikom z radu konšpiračných. Je to bieda zostať medzi nimi, človek si po facky nechodí ďaleko. Viem len to, že 17. november 1989 nebol o slobode slova. Keď sa na námestie či štadión postavia desaťtisíce ľudí, budú spievať svoju pesničku, aj keby ich práškovacie lietadlá posypali váliom. Pretože hlas masy sa nedá prekričať a hlasy tých ostatných nikto nepočuje. Bezduchosť Autonomních nacionalistů okrem trápneho pokusu o symboliku spočíva aj v ich predstave, že sú "jedni z posledných, ktorí bránili slobodu slova a zhromažďovania". Aha. A kde? V židovskej štvrti? Aj tak sa tam nedostali a ak majú byť ich jedinými poslucháčmi chlapci v uniformách, z ktorých istá časť nebyť v službe, odela by sa do čierneho, nemusia sa obťažovať.
Palackého námestie je výborné miesto na stretávku. Po koľkých dňoch alebo rokoch, to je jedno, na výročie je ako vyšité, pretože o povolenie spomínať nemusíte nikoho žiadať. V sobotu uplynie týždeň od akcie, ktorej aj ten minimálny význam bol potlačený obuškami. A uplynie osemnásť rokov od akcie, kocovina z ktorej nie a nie prejsť. Človek, ktorý napísal smútočné oznámenie o úmrtí slobody slova, musel mať v čase tvorivej erupcie úsmev na tvári. Podobný, aký vylúdi nad telom dokopaného anarchistu. Nečudo, že to platí aj v opačnom garde.
