Diskusie pred voľbou prezidenta USA sa chcú točiť okolo issues. Čo mieni víťaz robiť tam alebo inde. Šéf bieleho domu je šéfom exekutívy a ak má silu presvedčiť Capitol Hill, dôsledky jeho predstáv sa dotknú celého národa.
Realita debaty je však iná. Voliči sa v posledných troch cykloch rozhodli pre kandidátov, z ktorých s prvým by chceli ísť na pivo a ten nový im zástavu nádeje vrazil do riti tak hlboko, že im to bráni pri chôdzi na pracovný pohovor.
Ale verejnosť je s tým zmierená. Čokoľvek, čo presahuje dĺžku sloganu alebo sound bitu, je mimo oblasti jej záujmu. Lenže aj slogan či sound bite musí na niečom stáť, a to sú v prvom rade predsudky, podozrenia, klamstvá a v neposlednom rade strach z moslimského černocha. Aspoň ten sa podarilo prekonať.
Keď sa pozrieme, čo republikáni súčasnému americkému prezidentovi počas kampane vyčítali, ľahko zistíme, na čom záležalo. Verejnosťou šírili, že je socialista, elitár, kamarát s teroristami, skrytý moslim či obyčajná celebrita. Teda člen skupín, ktorým sa naozaj dostane lepšej zdravotnej starostlivosti...
Jedno mu však vytknúť nemohli. Že je to inteligentný človek s víziou, ktorého Amerika tak veľmi potrebuje, lebo už takmer zabudla, aký je to pocit odpustiť.
Keď sa pozriem k nám, okolnosti sú, samozrejme, úplne iné. Náš prezident nie je šéfom výkonnej moci, nerozhoduje o rozpočte a nenaučí sa používať vidličku na šalát.
Legendárny seriál Yes, Prime Minister slovami jednej z postáv takto popísal britského premiéra: je ako herec. Očakáva sa od neho, že bude prijateľne vyzerať, zostane triezvy a bude recitovať svoje repliky v správnom poradí. Máme však my vôbec vyjasnené, čo očakávame od nášho prezidenta?
Od samostatnej republiky sa hovorí o jedinom: väčšom a menšom zle. A na základe výsledkov je úplne jasné, kto je to väčšie zlo: my, voliči. Respektíve tí z nás, ktorí dajú hlas kandidátovi, s ktorým sa môžu porozprávať o basketbale a motorových vozidlách a nie je to Mečiar. Pretože je jedným z nich. Jedným z idiotov bez názoru, predstavy a základných vedomostí o čomkoľvek.
Vďaka začiatku predpísanej volebnej kampane sa billboardy šíria ako rakovina. Boli aj predtým, ale to robia metastázy takisto.
Ivan Gašparovič, ktorý bol naposledy nad vecou počas ostatného manželského sexu, sa veľmi oficiálne zbavil nadstraníckosti. Na fotke je s človekom, ktorému rád podpíše akýkoľvek stoh papiera, aby potešil idiotov. Mať pri sebe premiéra nie je zlá vec, najmä ak sa opätovne dostane do úradu, v ktorom k okrádaniu štátu na všetkých úrovniach nemusí zastávať žiaden postoj.
Samozrejme, aj Iveta má svoje chyby. Napríklad, doterajšia jej verejná kampaň je kurevský bullshit,
ale čas pred voľbami nie je čas po voľbách, čo si tento otrasný národ stále nedokáže napchať cez lebku do mozgovne a povedať si: okej, kašlem na politickú dohodu s KDH, kašlem na kauzy modrých, kašlem na pohlavie, len nech už je ten dick preč!
Iveta nie je ako Obama. Nie je socialistka, ale sociologička. Nekamaráti sa s teroristami, ale s SDKÚ. Ani na moslimku nevyzerá. Nie je celebrita, pretože nie je štetka. Napriek tomu, predsa len, má s ním niečo spoločné: je to inteligentný človek s predstavou, ktorého potrebujeme. Ale v našom prípade preto, aby sme už odpúšťať nemuseli. Najmä sami sebe.
