Zvoliteľnosť demokrata? Problém

 Celá debata je na povrchu (v hlavách voličov) o uveriteľnosti prieskumov verejnej mienky, čím automaticky stráca na reálnom význame, ale je dobrou náhražkou za nekonečné opletačky s rasou, Irakom, zdravotnou starostlivosťou a podobnými nezmyslami americkej reality. Príklad - po úspechu Hillary Clintonovej v Pennsylvánii zverejnili New York Times/CBS výsledky prieskumu, v ktorom Hillary vedie pred Johnom McCainom 48%-43%, zatiaľ čo u Barracka Obamu sú výsledky vyrovnané na 45%. Iný prieskum, tentoraz z dielne NBC/WSJ, ukázal Obamovu prevahu nad republikánskym kandidátom 46%-43% a Clintonovej tesné vedenie 46%-45%. A čo prieskum AP/Ipsos (Obama 46%-44%, Hillary 50%-41%)? Iná vzorka, iné číslo, iná šanca. Stále ten istý vtip. Ale nechajme ľudí rozprávať sa, je to zdravé.  Dobrá správa pre Demokratov - pred McCainom vedú tak či tak. Zlá správa - rozhodnutie pre jedného či druhého kandidáta nebude víťazstvom strany, ale východiskom z núdze. Paradoxne, tento problém nastal pri dvojici "historických" uchádzačov o jeden z najvyšších postov v USA. Čo rozhodne? Možností by mohlo byť veľa - porovnanie pozitív a negatív, vízie do budúcnosti, zásadové postoje v kľúčových otázkach, politická geografia a demografia. Alebo kvalita kávy na stole superdelegáta ráno pred demokratickým nominačným happeningom. Len nie je jasné, pre koho sa rozhodnú, ak prídu v zlej nálade. Tipujem Hillary, z čistej škodoradosti.  Tenká hranica medzi zmyslom demokratického procesu, na ktorého konci stojí rozhodnutie vybranej skupinky ľudí (...), a faktickým fuckovaním preferencií voličov je odlišná v chápaní každého jedného superdelegáta či obyčajného člena strany. Jej šéf Howard Dean verí v prvú možnosť, pretože ak nechce stratiť tvár, nemá na výber. Lenže z rozhovorov s mnohými superdelegátmi vyplýva, že budú nositeľmi druhej možnosti. Fráza "Bude to čisto moje rozhodnutie" alebo "Rozhodnem sa podľa svojho presvedčenia a svedomia" sa v rôznych formách objavila zakaždým. Inak povedané: viete čo, voliči? Aj tak to musíte nechať na nás, tak prečo sa máme obťažovať vašou mienkou? Na jednej strane chápem, počúvať voličov je niekedy strašné (najmä v osobnom kontakte), na strane druhej, ako si vážiť rozhodnutie demokrata, ktorý sa dostal do demokratickej funkcie nedemokraticky a rovnako aj rozhodne? Ťažko.  Aj keby superdelegátov neobkolesoval opar tajomna a boli by obyčajným voličom bližšie ako na dotyk s televíznou obrazovkou, ich začlenenie do výberového procesu by bolo rovnako proti srsti. Ich postavenie je nádhernou ukážkou nerovnocennosti a zbytočného delegovania právomocí, onakvo spojených so zodpovednosťou.  Úvaha, že vnútorné pnutia v Demokratickej strane nahrávajú McCainovi, je od veci. Ako nominant je známy už dávno a jeho vábenie voličov prebieha súbežne. Tieto dve veci sa nemôžu spojiť nikdy, ako dve rovnobežky. McCain, v poslednej dobe známy pod celým menom ako George W. McCain, sa musí spoľahnúť len a len na seba, pretože hlasy nerozhodnutých voličov na celonárodnej úrovni nezíska vďaka demokratickým kopancom, ale schopnosťou presvedčiť o svojej politike a pravidelným dýchaním počas dlhšieho prejavu.  V tejto únavnej bitke bez víťaza hrá každý sám za seba, či už sú to kandidáti, superdelegáti, sponzori, či ostatné časti volebného súkolia. A ľud nechápe. Prieskumy verejnej mienky sú fakt zábavné...