Ak by trh s myšlienkami neexistoval, nie je nič ľahšie, ako poslať oponenta na príslušné miesto, aby sa dal vypchať. Aj odborne, ak by chcel. Dnes existuje, dokonca formálne, v browseri karentovaných časopisov je v rebíčku najvyhľadávanejších hesiel na krásnom druhom mieste (hneď za "free porn"). Kedysi sa v neho iba verilo. Nariadených ideálov bolo zopár, aj to nie celkom dobrých, prikyvujúcich ľudí plná dieža a celé myšlienkové podhubie vyzeralo ako anarchistický kuloár, v ktorom sa oslavovalo malé víťazstvo človeka nad odpočúvacími zariadeniami.
Dajme tomu, že aj oné ostré, pritom celkom tiché debaty mali charakter trhu. Takého čierneho. Samozrejme, nemohol byť otvorený, pretože jeho chápadlá siahali po steny izby, prípadne ku vchodovým dverám a u pár šťastlivcov do pivnice. Tu sa vekslovali idey, ktoré by ste vo vtedajších učebniciach hľadali veľmi dlho. Keď sa objavili, už len pre objektivitu publikácie, nechýbali im explanačné dovetky autorov typu ale inak je to strašná somarina. Držal som takýchto kníh v rukách veľa na to, aby som vedel, kde si prestať robiť poznámky a nechať sa unášať červenou vlnou. Vôbec sa nedivím, že títo ideoví veksláci si na "staré časy" spomínajú nielen s obavami o návrat, ale aj miernou nostalgiou. Kto by si dnes vedel predstaviť, že držiac v rukách odbornú prácu o westminsterskom modeli demokracie môže prísť o miesto?
Jedna vec je myšlienku absorbovať, pochopiť ju a vedieť ňou argumentovať, druhá vec jej uveriť. Nikdy by som si nedovolil pozerať zhora na človeka, ktorý uveril myšlienke komunizmu alebo marxizmu, alebo leninizmu, alebo akýchkoľvek ďalších spriaznených -izmov, ktoré sa lenivcom nechce rozlišovať. Máme potrebu zjednodušovať, nie? Môžem aj ja, takže zostanem pri pojme prvom, pretože je z hľadiska ideologického najpoužívanejší. Stretnúť dnes niekoho, kto je bytostne oddaný idei, je vzácnosť. Nemusia ju plamenne a s transparentom v ruke na každom kroku elokventne obhajovať, to radšej prenechať tým, ktorí protestujú. Stačí veriť a trvať na tom.
Poviete si, veď preživších komunistov je u nás až príliš. To je fikcia. Pani prezidentská kandidátka ako ich predstaviteľka jasne povedala, že verí v politický systém, nie jej ideologickému základu. Inými slovami, smúti za všetkým "dobrým", čo kedysi bolo a varuje pred "nástrahami" dnešnej doby. Fuck me, čo by som dal za to, keby som kedysi mohol cestovať, kam by sa mi zachcelo a nemusel sa dnes báť, že mi nikto len tak nedá prácu. Takto by som mohol stereotypizovať ďalej, ale načo, keď diagnóza je jasná. Táto kandidátka smúti za životom, ktorý dnes nemá. Spolu s ňou jej voliči. O ideály v žiadnej uránovej bani nezakopli, som presvedčený. Bezútešne sa dnes hľadá presvedčený komunista. Možno, u nás, ani neexistuje. A predsa sa "ich" spoločnosť bojí, nechce s nimi mať nič čo do činenia. Nechá sa strašiť duchmi.
Ani jeden môj mozgový závit by sa nerozbehol, keby som si nevšimol, koľko ľudí sa ozvalo s reakciou na spomenutý rozhovor. A koľko z nich je absolútne pomýlených. Komunizmus sa stal ideálom zla a jeho poslom je každý, koho tak môžeme onálepkovať. Pritom ani tí onálepkovaní si to nezaslúžia. Myslím si, že keby sa človek, čo si to zaslúži, našiel, zaplesal by som od radosti a požiadal o zriadenie rezervácie. Upozorňujem, že nie pre mňa.
Myšlienkový trh je skvelá vec. Že sú jeho aktéri poväčšinou blbci, s tým sa treba nejako zmieriť. Lenže myšlienky vďaka nim nemiznú, ostávajú a čakajú na uchopenie a pochopenie. Nedarujme ich niekomu, u koho nemajú čo hľadať.
