James Watson je jedným z najuznávanejších amerických vedátorov uplynulého storočia. Laureátom Nobelovej ceny sa stal spolu so svojimi tímovými kolegami Francisom Crickom a Mauriceom Wilkinsom, vo vedeckých kruhoch známi ako Biele trio, v roku 1962. Uplynulo 45 rokov, čas a vývoj pokročil tak ďaleko, že ani čierni ho nedokázali zastaviť a pán Watson sa predstavil na svojej najrasistickejšej úrovni.
V rozhovore pre Sunday Times povedal niekoľko neuveriteľných a neoveriteľných viet, ktoré by v organickej podobe používali Ľudia proti rasizmu ako živočíšne uhlie. "Súčasné social policies sú založené na fakte, že ich inteligencia je rovnaká ako naša, aj keď všetky testy ukázali, že to nie je celkom pravda." Zarazilo ma, že sa to ešte niekomu chce testovať. "Neexistuje nemenný dôvod predpokladať, že intelektuálne možnosti ľudí, rozdelených geograficky počas vývoja, prešli dokázateľne porovnateľným vývinom." Všimnite si prvé štyri slová tejto vety: neexistuje nemenný dôvod predpokladať. Znie to síce ako argumentačný alibizmus, ale aj o tom je čaro alternatívnych vedeckých prístupov. Vysokoškoláci vedia, čo na prednáškach počúvajú. Len nechápu prečo. Myslel som si, že tieto dve citácie sú dosť silným podnetom na uvažovanie o začiatku premýšľania, ale až tretia, tentoraz kritická celospoločensky, zarezonovala naozaj. "Nediskriminujme na základe farby, lebo existuje veľa farebných talentovaných ľudí, ale nepovyšujme ich, ak neuspeli na nižšej úrovni."
Krátko pred prečítaním výsekov z rozhovoru som len prebehol očami článok o ragbystoch Juhoafrickej republiky pred finále MS proti Anglicku, ku ktorému som bol donútený sa vrátiť. Zverejnila ho internetová verzia denníka Independent a hlavná otázka bola: "Prečo len dvaja z 15-členného finálového tímu budú čierni? A to v reprezentácii krajiny, ktorú takmer deväťdesiatimi percentami tvoria černosi." Problémom v JAR totiž je, že juniorské reprezentácie, inak veľmi úspešné, a väčšina lokálnych tímov sú tvorené černochmi, je ich však až tak veľa, že človek má len minimálnu šancu medzi nimi spozorovať naozajstný živočíšny talent a do elitnej skupiny sa ich tak dostane veľmi málo. Šéfredaktor magazínu SA Rugby Annual Andy Colquhon napísal: "Tí hráči, ktorí mali to šťastie, že sa dostali medzi úplnú špičku, ako Brian Habana, to nedokázali vďaka pozitívnej diskriminácii alebo investíciám, ale vďaka tomu, že si ich niekto všimol na provinčnej úrovni alebo mali šťastie, že boli z rodiny, ktorá ich mohla poslať na rugbyovú školu." Fajn, zázemie a talent a možno aj šťastie, ak naň veríte, sú napriek Nelsonovi Mandelovi receptom už aj v Juhoafrickej republike. (Poznámka: reprezentačný tréner sa volá Jake White).
Aj farboslepému, ktorému stačia len dve farby na to, aby mohol rozlišovať (ostatní vidíme aj žltých ...), na prvý pohľad udrie do očí, že oba prístupy sú prudko odtrhnuté od reality. Faktom však je, že takých je kopec a ďalší z nich je len kvapkou do pohára s vodou, kde na istých miestach akože prebieha búrka. Keď som sa po športovej chvíľke vrátil k Watsonovi, uvedomil som si, že na tom nič nie je. Človeka, ktorý raz povedal, že žena by mala mať právo na potrat v prípade dokázania, že potomok bude homosexuálne orientovaný, nepotrebujem nazvať rasistom na to, aby som ho nepočúval. Možno len tá kniha sa bude predávať o čosi lepšie. Ide skôr o to, prečo sú rasizmom nasiaknuté ulice a mestá. Ak to aspoň tušíme, nejaký dedko nám do toho nemá čo pindať. Všetci sme predsa dosť intelektuálne zdatní, aby sme na to prišli sami.
Krátku verziu článku o Watsonovi nájdete na http://www.timesonline.co.uk/tol/news/uk/article2677098.ece Kdesi som si všimol aj slovenskú verziu z dielne ČTK, ale na môj vkus je tam veľa chýb, takže odporúčam vyhnúť sa jej.
