Fenomény dneška typu YouTube, televízne masové megaprojekty či SME online, veď čo si budeme klamať, spájajú jedincov všetkých chutí a farieb do komunít, v ktorej sa každý snaží získať si nejaké miesto. Robia to svojvoľne a verím, že bez dozoru kurátora, teda na vlastnú päsť. Sú to svety so svojimi špecifikami. Lenže. Ľuďom by z toho nemalo zašibať. Stačí bolesť očí a občasný záchvat insomnie, viac zla, preneseného z obrazovky na človeka, fakt nepotrebujem. To by však neboli psychiatri, keby neprišli s úsmevom na tvári a nepovedali nám, že môže byť ešte horšie. Žiaľ, môže. Vtipy o Windows bokom.
Chorobozvestcami sa tentoraz stali bratia Goldovci, psychiatri z Montrealu, ktorí sa údajne dvadsať rokov neúspešne pokúšali o vyliečenie fóbie z francúzskeho prízvuku. Ich patentom je takzvaná Truman Show Delusion: stav, keď človek verí, že je súčasťou svojej vlastnej reality šou. My, zdraví jedinci, sa nad tým môžeme iba pousmiať, aj keď, priznám sa, celkom to vysvetľuje sadu kamier v mojej izbe.
Ale zo spoločenského hľadiska to treba brať smrteľne vážne! TSD sa od zvyčajných delusions typu "podozrivé aktivity CIA" alebo "boh nás ochráni" líši tým, že nie je konkretizovaná. Inak povedané, jej súčasťou je celý svet a takto postihnutý človek jeho stredobodom. Podobne ako svet Jimma Careyho, ktorý až ako tridsiatnik zistil, že na konci mora je plátno. Pred týmto zistením však bol hlavnou hviezdou iného sveta, sveta mediálneho, v ktorom si život neriadil sám, aj keď si to myslel. Jeho život riadil režisér a televízna stanica. Tá z neho urobila superstar bez výhry. Smutného klauna, ktorému mohlo publikum tlieskať len pred monitormi. Touto cestou chcem pozdraviť T.B.
Hlavnou súčasťou TSD je paranoja. Okej, viacerí ste si to domysleli, ale táto paranoja je kráľovnou všetkých. Profesor Gold, teda jeden z nich, prezradil, že istý pacient považoval svoju rodinu, priateľov a známych za hercov, ktorých jedinou úlohou bolo prilákať pozornosť sveta na jeho osobu. Na meno pacienta si momentálne neviem spomenúť, jeho program je fakt nuda. Iný pacient mal s reality šou dokonca vlastnú skúsenosť. Pri výrobe jednej relácie tohto strihu pracoval ako stážista. Problémy sa začali, keď si "uvedomil", že kamery vlastne nesmerujú na ozajstných účinkujúcich, ale naňho. Osobne som presvedčený, že tie bezpečnostné určite. Paranoidný človek sa nedokáže pretvarovať a treba si naň dávať dobrý pozor.
Druhý Dr. Gold, ten starší, trochu fušuje aj do filozofie a jeho vysvetlenie paranoje je do významnej miery kulturalistické. Nazdáva sa, že YouTube a jeho rôzne variácie v človeku prebúdzajú prirodzenú túžbu po zviditeľnení a možno aj sláve, ktorá v prílišnej koncentrácii môže viesť k stavu presvedčenia, že človek takouto figúrkou naozaj je, len na to nemá žiaden vplyv a dosah. Ten je v rukách iných. Tak sa pýtam: čo vlastne máme vo svojich rukách? Myš a ovládač od TV, tu niekde je základ, zjavne. Gratulujem populárnym ľuďom, ktorí si svoje bábkové postavenie naplno uvedomujú.
Goldovci samozrejme nevravia, že moderné prostriedky masovej komunikácie sú zlá vec. Ako by aj mohli? Nie sú, len ako to už pri človeku býva, dokážu ho dostať do polohy, keď okrem času, ktorý sa samozrejme dá stráviť aj inak, ho oberú o dosť podstatnú časť rozumu. Tú, ktorá odlišuje realitu a fikciu (netýka sa to lásky, žiada sa mi dodať).
Jeden z pacientov napríklad tvrdil, že je súčasťou Matrixu. Je mi dosť podozrivý, pretože keby som si to uvedomil ja, určite napôjdem za "doktorom", aby mi predpísal "lieky" a poslal ma "domov". Priznávam však, že tretiu časť som nevidel, takže ho za toto počínanie celkom neodsudzujem. Možno tam našiel skrytý odkaz. Vraj si uvedomil nereálnu akosť tohto sveta. Ja mu to neberiem, naopak, tomuto ako bloger dobre rozumiem.
Ak očakávate orwellovskú pointu, že spoločnosť slobodná naozaj nie je a ľudia sú len figuratívne bytosti, tak sa spamätajte! Predsa píšem o chorých existenciách, ktoré podľahli myšlienke, že Big Brother naozaj funguje. Šéf Markízy bude tvrdiť opak a ja tiež. Totiž, kedykoľvek vstaneme od počítača alebo TV, dostávame sa do kontaktu s reálnymi bytosťami s naozajstnými delusions, ktoré v sebe nosíme a delíme sa o ne. Pretože občas tak trochu dúfame, že niekto nám ich vyvráti a my vďaka tomu budeme mať viac dôvodov na úsmev. Toto je reálna existencia.
Myšlienka filmu bola prelomová a diagnóza Truman Show Delusion možno bude takisto, niekedy. Neviem. Goldovci o tom napísali štúdiu, ku ktorej sa hádam čoskoro dostanem. Kým sa tak stane, budem sa opájať myšlienkou, že svoju budúcnosť mám v podstatnej miere vo svojich rukách.
