Ciudad a jeho deti
Za posledné roky som nestretol jediného Bratislavčana, ktorý by bol hrdý na svojho primátora. Britskí turisti, preplnené parkoviská, hala-bala výstavba - keď sa o týchto témach hovorí, nemá čo povedať a keď sa o nich píše, nemá jedinú fotku, na ktorej sa aspoň tvári, že má k tomu čo povedať. Neviem si predstaviť fotku, na ktorej by sa tváril, že s tým bude niečo robiť. Bratislava žije navonok rutinnou nespokojnosťou, na ktorú sa nadáva v prítmí izieb a poloprázdnych pohostinstiev.
Práve preto si neviem predstaviť život v meste ako Ciudad de México. Komu sa chce počúvať milióny sťažností na nedostatok pitnej vody alebo nájomníkov, ktorých domy sa doslova prepadávajú do zeme? Bratislavským tárajom je to cudzie, majú dosť svojich problémov. Čo si však viem predstaviť, je zvolenie šikovného človeka na post primátora. Marcelo Ebrard sa do funkcie dostal v decembri a relatívne krátky čas využil ako málokto /rozumej nikto/: zaviedol prísne pravidlá dopravy v prospech bezpečnosti, do oblastí s vysokým stupňom kriminality dal nainštalovať kamerové sytémy /live porn za dvadsať pesos/ a každú nedeľu žijú občania hlavného mesta podľa hesla "vymeň auto za bicykel" /značka "Al Gore Unlimited"/. Ako využil tony piesku všade navôkol? Odstránil masové hroby a nechal postaviť sedem verejných kúpalísk. Okrem toho sa v meste koná pravidelné premietanie filmov, prerušené občasným zemetrasením /závidia štyria z piatich Iračanov/.
Je obdivuhodné, koľko bezstarostnosti do života ľudí zaviedol Ebrard za necelé tri štvrtiny roka. Koľko príležitostí majú neoazstékovia na zdieľanie chudoby? Môžu sa o nej porozprávať pri vode, pri pozeraní dobrého filmu či cestou do práce. Môžu za to ďakovať jednému človeku, ktorý im ukázal, že aj bez peňazí sa dá žiť zdravo a v bezpečí. A to nie je málo. Rozmýšľam, za čo poďakovať primátorovi Bratislavy. Asi len za to, že v Primaciálnom paláci naďalej funguje kaviareň, do ktorej môžem chodiť. Pešo.
Princezné z Kataru
Kapitán letu spoločnosti British Airways našiel dosť odvahy na to, aby z lietadla vyhodil tri katarské princezné. Dôvod? Nechceli sedieť vedľa neznámych mužov, podľa zvyklosti. Incident sa odohral na letisku v Miláne, kde boli členky kráľovskej rodiny nakupovať. Nové pravidlo: vždy si so sebou zobrať toľko peňazí, aby v krajnom prípade zvýšilo na lietadlo. /Alebo aspoň zariadiť, aby počas predchádzajúceho letu nesedeli na daných sedadlách černosi./ Práve som zabudol dôvod, prečo mi to stálo za zmienku ...
