Naposledy som sa výborne zasmial na ľúbostnom súznení dvoch článkov: prvý napísal istý ekonóm, ktorý sníva o úspešnej politickej angažovanosti, a ponúka svoj kastovný systém hodnoty života. Druhý ho za to drbe. Z môjho subjektívneho pohľadu sa na bojovom poli stretli autori textov s nulovou výpovednou hodnotou, pretože ani jeden z nich nie je matka.
Z pohľadu objetkívneho, teda na báze výkladu teórie, na seba narazili dvaja utilitaristi. Základ tohto prúdu sa od časov Milla či Benthama nezmenil - jedinec sa rozhodne pre taký čin alebo postup, v ktorom vidí čo najviac rozkoše a čo najmenej bolesti. Nutne treba pripomenúť princíp prospešnosti a postulát, že každý z nás dokáže poznať svoje vlastné záujmy. Sulík aj Demko sa vo svojich príspevkoch týchto atribútov pevne držia a v rámci nich sa snažia presvedčiť čitateľov o otvorenosti svojej mysle.
Moja otázka znie: aký je zmysel takejto debaty? Žiaden, pretože obaja vlastne kričia z toho istého brehu rieky. Tak z toho skúsme urobiť naozajstnú debatu a predostrime pohľad advokáta diaboli:
hodnota života je sám osebe nezmysel. Neexistuje. Je len život potenciálne hodnotný, a to na základe subjektívnych kritérií každého jedinca, ktorý ho žije. Keby existovali hodnoty života, už dávno si s nimi niekto otvorí veľkoobchod a ľudia si pôjdu kúpiť nejaký lepší (aj vo výpredaji). Život je len fungujúca "aglomerácia protoplazmy", ktorá sa pohybuje v medziach zákona, sociálnej siete a cestnej premávky.
Sám som prekvapený, prečo to nehovoria liberáli ako takí. Veď jedna z vecí, ktoré ich spájajú, je priam milenecký vzťah so smrťou. Na tú nedajú siahnuť. Trest smrti, asistovaná samovražda, aj tá neasistovaná, potraty, liberálna demokracia - všetko kape rad za radom. Ja proti tomu nič nemám, práve naopak, som za všetky práva, ktoré urýchlia reštauračnú obsluhu. Občas sa mi zdá, že liberáli majú smrť radšej ako život, pretože pri nej nie je priestor sa rozličný výklad. Darmo príde liberál do márnice, ukáže prstom a zahlási: "Mám minimálne päť argumentov, ktoré objasnia, že tento človek nie je mŕtvy." To akosi nejde.
Krásne na tom je, že čisto teoreticky by téze o nehodnote života mali prikyvovať aj utilitaristi. Vrátiac sa k tradičnej myšlienke o ceste za šťastím, jedným z cieľov je predsa aj smrť. Je jedno, či ide o plod, retarda alebo šéfa hypotekárnej banky. Kto vtedy človeka presvedčí, že život má hodnotu? Nikto, pretože nemá. Naviac môžeme dodať, že ak nie je ani výhľadovo potenciálne hodnotný, tak je to všetko úplne v riti.
Ďalším pozitívom tejto tézy je, že ak hodnota neexistuje, tak všetky hádky o tom, či si ju plod alebo retard uvedomujú, sa stanú scestnými a úplne zbytočnými. Už nebude dôležité, či aj pred narodením existuje život, či neborák na posteli, ktorý je obsypaný infúzkami ako dikobraz, jediným fungujúcim prstom vyťuká morzeovkou sestričke svoje posledné želanie (ak nerátame "vyfajči mi"). Zmysel jestvovania zostane v hodnotnosti. Teda tam, kde je aj teraz.
Možno všetok povyk spočíva v tom, že ak niekto hovorí o živote, pokladá hodnotu za jeho prirodzenú súčasť a bude sa s ostatnými hádať, prečo to tak je. Dajme tomu, že počas tejto hádky niekto príde a povie, že sa mýlia úplne všetci a daná súčasť je nezmysel. Viem si úplne živo predstaviť, že v najhoršej fáze sporu ktosi zacituje Voltaira a schytá remízovú facku z oboch strán.
