Pôvodne som chcel žurnál odštartovať nasledovnou správou a pokračovať ďalej. Zostala len správa a kopec iných myšlienok:
Smutná správa prišla z Jemenu, kde dvanásťročné dievčatko zahynulo na následky krvácania počas trojdňového pôrodu. Civilizácia, ako ju nechceme poznať. Takisto tragický obrázok toho, čo sa môže stať, keď čosi pod srdcom je približne rovnako veľké ako jeho nositeľka. Tri dni sú silná káva a ak chcete vedieť, ako chutí, spýtajte sa matky nášho pána premiéra. Taká hlava nejde von len tak.
Áno, trocha humoru sa dá nájsť vo všetkom, najmä toho čierneho. A je to pochopiteľné. Sarkazmus či irónia v spojení s cynizmom sú ako koktail a ak naň má barman vlohy, dokáže byť veľmi výbušný. Netvrdím, že práve ja si dokážem prehodiť uterák cez ruku len tak a servírovať ho na zavolanie. Kedysi som s tým nemal problém tak, ako klaun dokáže svojím číslom a grimasami rozosmiať akékoľvek publikum, ktoré je ochotné pozerať sa a načúvať.
Don Rickles je legenda v škatuľke insult comic. Nemal svoje číslo. Len videl známych ľudí v sále a jedného za druhým zdrbal tak, že tlieskali všetci. Jeho štýl sa stal všeobecne prijatým a insult comedy ako taká tiež. Jeffrey Ross patrí do tej istej škatuľky, ako majster roastingu, a v nedávnom rozhovore s Jimmym Kimmelom priznal, že takisto ako niekto druhý občas pochybuje. Spomenul historku s Courtney Love, ktorá sa objavila na istej akcii pre PETA a pod vplyvom ktoviečoho robila neporiadok. Zhodou okolností tam vtedy bol aj Kimmel a Ross za ním prišiel s vtipom a spýtal sa, či ho má v ďalšom príhovore spomenúť. Kimmel povedal, že za žiadnych okolností nie. Vtip znel: "How is it possible that Courtney Love looks worse than Kurt Cobain?"
Že išla na druhý deň na liečenie, s tým asi nemá veľmi spoločné. Love pritom takisto nie je osoba, ktorá je všeobecne populárna a tiež nie osoba, ktorá si taký vtip "nezaslúži". Ross povedal zaujímavú vec: že receptom na vydolovanie vtipu s tým, že ho človek použije, je "dotiahnuť ho rovno na hranicu". Nepovedal však, že koho a kde. Osobnú alebo spoločenskú. Morálka v tomto nehrá úlohu, pretože čierny humor musí byť morálne závadný a ak niekto tvrdí, že v tomto smere nezhrešil, verím mu asi tak ako manžel nebohého jemenského dievčatka miestnym lekárom. Spýtajte sa sami seba, či bol tento vtip v poriadku alebo nie.
Dôležitú úlohu hrá subjekt a okolnosti. Courtney Love alebo tehotné dievčatko sú v prvom rade predmetom informácie a okolnosti sú podnetom k reakcii. Každý reagujeme inak a asi nebude celkom mimo pravdy, že hranica, na ktorú sa to dá dotiahnuť, je v relatívne hustej hmle. Navyše, človek je tvor omylný a aj keď si myslí, že niečo je v poriadku, nemusí byť. Pamätám si na situáciu, keď som na vetu "Aj starší ľudia vracajú", povedanú v kontexte alkoholickej historky, poznamenal: "Hej, ale to už je pre rakovinu." Človek by si pomyslel, že od niekoho, komu na ňu zomrelo dosť príbuzných, sa to dá vziať.
Ako ďalšiu modelovú vetu uvediem výrok Pattona Oswalta z relácie Root of All Evil. V jeho parodickom klipe o republikánskych kandidátoch na prezidenta USA sa sám za jedného prezliekol a začal slovami: Hello patriots. Vote for me or the Arabs will rape your baby in a gay place. Je nemožné nepochopiť, že vtip bol v tomto prípade o nahromadení klišé, pričom samé o sebe môžu byť - opakujem, môžu byť - za hranicou, ale kontextualizované ako výsmech predsudkom utvorili neškodnú, a ohromne smiečnu, frázu. Keď som sa podelil, kamoš na to so smiechom povedal, že to už je moc.
A to ma priviedlo k dvom otázkam: je sprostredkovaním vkusu či osobných preferencií smiech alebo následná verbálna reakcia? A čo je z pohľadu rozprávača dôležitejšie? Na prvú mám jednoznačnú odpoveď: smiech. Druhá je komplikovanejšia a môj osobný postoj sa po istej skúsenosti zmenil. Aj keď neviem bez mihnutia oka odpovedať, myslím si, že smiech nie je v zásade to najdôležitejšie a je len na rozprávačovi, či mu na slovách recipienta záleží, lebo dotyčný možno tára úplné chujoviny.
Rossova teória o dosiahnutí hranice má čosi do seba, ale nestotožňujem sa s ňou. Aj keď je tam tá hmla, čierny humor naplní svoju podstatu až vtedy, keď si je rozprávač istý, že hranicu aspoň o kúsok prekročil. Základným kameňom je, že jeho postoj k subjektu musí byť v kontexte vtipu v zásade indiferentný. Ako dosiahne prispôsobiť si okolnosti pre svoju potrebu, to už je individuálne.
Nemyslím si, že rozmýšľať o humore je zbytočné, lebo je neobmedziteľný a svojím spôsobom neuchopiteľný ako filozofia či moderátorské umenie Petra Kočiša. Rozmýšľaním o humore rozmýšľame o sebe a našom vzťahu k okoliu. V tomto sa človek mení a ak si myslí, že na základné otázky s tým spojené si už odpovedal, sám seba klame. Ony sa objavia znova a odpoveď môže byť iná. Svoju som predostrel a ak máte inú, nehanbite sa podeliť.
P.S.: Rodina nebohého dievčatka usporiadala v jej mene zbierku, ktorej výťažok pôjde na šírenie osvety o manželstvách v detskom veku. Pošlite päť eur a obratom dostanete amatérske DVD s highlightami z pôrodu a kamienok pre šťastie.
