Prvýkrát na hokeji

 Deň konania zápasu sa zhodol s dňom mojich narodenín. Kamarát mi kúpil lístok a povedal, že je najvyšší čas prekonať sa. Vraj to musím urobiť sám. Poslúchol som a šiel. Domov. Nastal večer a ja som sa cítil pripravený. Ešte pred dverami ma zastavil otec, strhol zo mňa sako a starostlivo uviazaného motýlika a dal mi niekoľko posledných, dobre mienených rád. "Tlieskaj len vtedy, ak budú tlieskať tí okolo teba, nech je to hocikto. Miesto máš v sektore pre fanúšikov domácich. Ich príslušnosť spoznáš podľa toho, že okolo teba budú sedieť ľudia rovnakej farby. Potlač akúkoľvek pudovú potrebu predniesť zásady multikulturalizmu. A kúp si pivo."
 Vystúpil som z autobusu pred štadiónom a rozpoznal dve farebné skupiny. Pomohlo mi, že pán v oranžovom overale a šálom rovnakej farby vystúpil z auta s veľmi čudnou poznávacou značkou, a tak som si domyslel, ku ktorej tlupe sa pridať. Vstup cez bránu prebehol bez kolízie. Chlapa v čiernej uniforme som sa spýtal, či aj jemu dnes otec nedovolil prísť s motýlikom a on ma jednoduchým gestom poslal do správneho sektora. Značenie však bolo veľmi zmätočné a keďže už bol takmer plný dom (tento výraz som si zapamätal pre naliehavosť v podaní hysterického hlásateľa), musel som požiadať o pomoc. Nakoniec som svojho drevenného spoločníka na hodinu čistého času našiel, ale aj tak som si nebol istý. Už len preto, že môj nadchádzajúci sused s výzorom a veľkosťou krakonoša mi štvrtinu zabral. Rovnaký problém mal aj jeho sused z druhej strany.
"Dobrý deň, prepáčte, tu je moja vstupenka, som na správnom mieste?"
"Sudca je buzerant!!!". Pozrel som sa s otázkou v očiach na prázdny ľad a potom späť naňho. "Sory, chlapče, to je tým napätím. Musím si precvičiť hlasivky. Ukáž to sem? Hej, sadni si vedľa mňa."
 A tak som si sadol. Po mojej pravici potichu sedela sympatická slečna, ktorá si šál svojho obľúbeného tímu uviazala tak pekne, že na oslavu gólu si vzala jeden záložný. O tej oslave som sa dozvedel od otca, vraj aby som sa nezľakol, že na štadióne nastal prevrat. Vedľa slečny sedela hora svalov, pripravená záložným šálom zahrdúsiť každého, kto by mal odvahu neskrývane oslavovať proporcie jeho milej. Asi po desiatich minútach čakania, ktoré si osadenstvo podporujúce domácich spríjemnilo spievaním hymny a zosmiešňovaním tých druhých, sa otvorili dvere z plexiskla a vykorčuľovali traja páni v pruhovanej čierno-bielej kombinácii. Tlieskal som sám. Spomenul som si na otcovu radu i pripomienku, že okrem brankára musí mať každý tím na ľade minimálne piatich hráčov, tak som prestal a čakal na zvyšných dvoch. Asi meškali, ale štadiónu to nevadilo a veselo pískal.
 "Už teraz ste na piču!!", zahrmel na nich krakonoš a odpil si z piva. Ja som si zabudol kúpiť, a tak som čakal na prvú prestávku. Možno mal vo svojom úsečnom názore pravdu, ale nebolo to voči nim celkom fér, pretože na rozdiel od ostatných mali tí traja len píšťalky. Kým vykorčuľovali naozajstní hokejisti, hora svalov stihla streliť tri varovné facky. Oba tímy si vytvorili kruhy okolo brán do polovice klziska a chvíľu kmitali. Jeden z oranžových spadol. Nejakému divákovi ho prišlo ľúto a na liečenie mu poslal poloplný plastový kelímok. Rozhorčený hlásateľ ihneď čosi zaškriekal o drsnej bezpečnostnej službe. Poobzeral som sa vôkol seba a okrem jedného člena, ktorý si dohadoval schôdzku s roztlieskavačkou, som iného nevidel. Asi preto, že krakonoš sa v tom momente zhlboka nadýchol a ja som mal výhľad len na pravú stranu.
 Jeden z pruhovaných sa postavil do stredu a zavolal si k sebe dvoch hráčov. Z otcovho rozprávania som si domyslel, že sa má začať hra, a to tak, že jeden z nich vďaka šikovnosti získa puk. Podarilo sa to oranžovému, čo modrý nezvládol a šiel žalovať na takzvanú striedačku. Muselo ho to trápiť, pretože namiesto neho prišiel na ľad druhý. Hokejisti boli na seba hrubí, ako kedysi šarvanci na jazere. Sácali sa, strkali o plexisklo a potom si na striedačke rátali zuby. Atmosféra bola úžasná a letmým pohľadom som našiel len málo tichých spoločníkov. Obaja brankári mali za sebou fľaše, z ktorých ukradomky tenkou hadičkou nasávali. Po desiatich minútach museli byť v ťažkej pohode, pretože stále padali, ale obecenstvo im tlieskalo, a tak som sa pridal. Je náročné zostať celú hodinu na nohách, nieto na korčuliach a s takou záťažou.
 Keď zostávalo asi sedem minút do prestávky, dvaja zahodili rukavice a začali sa biť. Chlapík z bezpečnostnej služby nespustil oči z roztlieskavačky, ku ktorej sa pridali ďalšie dve a svorne zmizli do šatne. Chudáci dvaja, nemal kto zasiahnuť. Po tvrdom súboji boli takí unavení, že si museli ísť sadnúť za plexisklo. Rozhodca sa každého spýtal, čo ich bolí a poskytol im päť minút, aby sa dali do poriadku. Bolo to pekné gesto, ale divákom sa veľmi nepáčilo. Hlavne tým za bránkami, ktorí počas celého zápasu neobsedeli a pri pohľade na to, ako si ide dobre platený hráč na pár minút zdriemnuť, do nich vošla zlosť. Ešteže sa začala prvá prestávka. Krakonoš nemal silu vstať, tak som mu ochotne ponúkol, že prinesiem pivo. Pri pohľade naňho som si bol istý, že mi bude celý čas držať miesto. Nebol som jediný smädný. Vyhliadol som si zopár ľudí v modrom, zaradil sa medzi nich a po chvíľke sa vrátil s dvoma orosenými.
 Začala sa druhá tretina a fanúšikovia dávali vokálne najavo, že by nezaškodil gól. Skupiny sa však nevedeli dohodnúť, do koho siete by mal padnúť. Mal som starosť o brankárov, ale cez masky som nevidel, či im je zle, alebo ešte chvíľu vydržia. Pre každý prípad bol na každej striedačke jeden náhradný. Ostražití tréneri im vzali všetky fľaše, tak tam len smutne sedeli a čakali, kedy sa aj oni dostanú do nálady. Všimol som si, že jeden oranžový ustavične klepe hokejkou po rukaviciach nejakému modrému. V jednej z nich si potajomky skrýval puk a čakal na to, keď budú všetci pred jednou bránou, aby mohol utiecť a stať sa hrdinom. Oranžový nemohol zniesť, že sa mu neujde nič zo slávy. V jednom momente modrý náruživé klepanie nezvládol a tresol kverulanta po prilbe. Rozhodca si to zle vyložil a keďže oranžový mu šiel okamžite povedať o tom tajnom puku, dal modrému dvojminútový trest za krádež. Rozhodca bol veľmi prísny a keďže si pod tlakom paranoje vymyslel spiknutie proti súperovi, poslal za plexisklo ešte jedného modrého.
 "Vráť sa pod Zobor, buzerant!!" Krakonoš zjavne nebol spokojný s rozhodnutím. Funiac vytiahol mobilný telefón. Všimol som si, že rozhodca si zložil prilbu a za sklom zdvihol slúchadlo. "To je otrasné, čo sa tu deje," kričal obor do telefónu. Rozhodca sa cítil previnilo a uvedomujúc si svoje nefér rozhodnutie poslal jedného oranžového rovno do šatne. Bol som o niečo spokojnejší a moje blízke okolie tiež, keďže si chvatne pripilo na hokejovú spravodlivosť. Oranžovým sa presila páčila, pretože k svojmu brankárovi, ktorý sa s fľašou v ruke už musel opierať o konštrukciu, sa dlho nevrátili. Provokačne držali asi minútu puk, až to jeden nevydržal a vystrelil. Gól. To bolo oranžovej radosti! Len okolo mňa ticho, ktoré sem tam prerušil plač a zvuk facky.
 Cez druhú prestávku sa mi nechcelo ísť nikam. Hora svalov mala plné ruky práce a ja som ju aspoň pohľadom podporoval. Veď nech naloží, darebákom chlípnym. Slečna zosmutnela, že sa nemá s kým rozprávať a ešte smutnejšia bola, keď hora svalov po vybavení nepríjemných záležitostí ústa otvorila. To už mi však bolo jedno, lebo hráči opäť vykorčuľovali a všetko bolo pripravené na veľké finále. Až na brankárov, ktorí prišli na svoje miesto a rovno si ľahli na brucho. Tréneri začali čosi kričať a chlapci museli chtiac-nechtiac vybrať lapačky spod hlavy a brániť. Lenže nemali pred čím. Zvyšných dvadsať minút stále ktosi kradol a musel ísť na trestnú lavicu, v istom momente sa bili ôsmi, rozhodca ustavične telefonoval s nejakými nespokojnými divákmi a moje pivo vďaka teplu z krakonošovho dychu úplne skyslo.
 Krátko pred koncom som si všimol, že nespokojný nie som sám. Niektorí sa zdvihli a mierili k východu, mladí muži v odlišnej farbe ich dobehli, vzali za krk a slušne vyprevadili k dverám. Ja som si povedal, že doprovod nepotrebujem. Skôr som ho chcel ponúknuť brankárovi modrých, ktorý po jednom zákroku odpadol a dvaja ho na pleciach museli odniesť do šatne. Nabudúce si bude dávať lepší pozor, alebo sa pred zápasom aspoň naje. Vybehol som po schodoch a počkal si na poslednú sirénu. Pred očami som mal jazero a nahnevaných škôlkarov, ktorí zo mňa trhajú oteplovačky. A títo starí? Škoda reči. Chcel by som vidieť aspoň jedného modrého a jedného oranžového, ako po zápase nasadnú na bicykle, prídu domov a poďakujú mame za teplý čaj.