Nemám rád, keď sa politik laicky uchýli k pojmu politická kultúra. Vyznie to rovnako smiešne, ako keď Pavol Paška vyhlási, že má záujem o nastolenie parlamentnej kultúry. Teším sa, ako sa vo svojich memoároch pod názvom Za moju neschopnosť mohli iní pokúsi vysvetliť, prečo sa mu to nepodarilo. Vulgarizmus si tentoraz odpustím.
Skúsim dôvod nájsť zaňho: snažiť sa o fikciu nemožno. Dokonca o tom existuje populárna pesnička.
"Aby som sa kochal dielom skazy,
na to nemusím ísť do pásma Gazy,
a tí, čo sa tak neuveriteľne strašne okato snažia,
vyzerajú ako chuji..."
Dobrého textára aby ste dnes lupou hľadali. Keď nájdete, nezadbunite mu poslať Najkrajšiu sms-ku, ale veľmi rýchlo, lebo bude nasledovať prudké dávenie do najbližšieho kúta.
Nemienim dávať prednášku o význame tohto pojmu. Nemám na to titul ani židovský pôvod. Viem, v podstate ani jedno na to nepotrebujem, ale radšej sa nechám ukameňovať sarkazmom než predsudkami. Čo by za to Mesežnikov dal? Maximálne 500 šekelov, škrhliak jeden...
Len v skratke: politická kultúra je výstupom, zároveň podmienkou politického systému. Áno, aj toho nášho. Ako preto môže ísť o konkrétnych jednotlivcov, keď ich úloha je čisto "výpočtová"? Nijako. Politická kultúra nerovná sa kultúra politika. To je niečo úplne iné, a predsa ju obliekajú do tohto kabáta.
Musím im to zazlievať, pretože je to jeden z ďalších mýtov, ktorý nás má presvedčiť, že politici chcú byť slušní a dobrí ľudia, lenže v prostredí takejto politickej kultúry sa to nedá. A ľudia prikyvujú do rytmu a tvdia, že veď áno, oni sa tam aj tak len hádajú a nadávajú si, tak je jasné, že slušnosť pod hradom úplne vymrela. Presne to vravia, len nie tak spisovne.
Typickým príkladom je Anna Malíková, momentálne Belouso-kedysi-som-bola-strašne-smutná-vdova-vová. Ona si stále myslí, že ju niekto uráža. Pokiaľ viem, verejne sa jej ušlo od jediného človeka a ak sa nemýlim, svojmu šéfovi už odpustila. Asi takto:
Anna, odpustíš mi?
Čo už s tebou.
Super, nie si až taká krava, ako som si myslel. Ale s tou neukojenosťou by si fakt mala niečo robiť.
A bolo.
Minulú nedeľu som sa chcel prekonať a pozrieť si V politike. Zabudol som, a tak si vravím, že nevadí, skúsim stihnúť pondelňajšiu reprízu. Ešte večer mi však agentúra povedala, že témou diskutujúcich M. Číža a M. Horta "bola okrem odstúpenia Valentoviča kontrola dochádzky poslancov, politická kultúra v parlamente a kvalita politického súboja". V tom momente som stratil chuť čokoľvek v pondelok doobeda stihnúť. Viem si predstaviť, že Číž, ktorý poriadne nevie prečítať, čo mu niekto napísal na papier a položil na stôl, vyzval na korektnú diskusiu (najprv sa nauč rozprávať!). A Hort obvinil vládu z predávania orgánov pod cenu.
Nedá mi, ešte raz spomeniem Pašku. Je to *****.
Dajme tomu, že obyčajným politikom neznalosť prejde, ale keď už splieta aj politológ na neplatenom dôchodku, to je smutné. Odvolávať sa na rámcovosť nestačí. Niekde v závere svojho článku upozornil na potrebnosť konštruktívneho dialógu, v ktorom sa proti sebe majú postaviť hodnoty. On snáď nevie, že pojmy "dialóg" a "hodnota" sú našim politikom vzdialené ešte viac než tá kultúra? Možno vie a nevedel odolať tomu, že je platený za slovo. Okej, konštatujem to vo svojom štvrtom výstupe, ale ja nič nepoberám, ani nežiadam. Alebo predsa - nech prestane písať. Už nemám čo povedať neznamená vymyslím si niečo nové. Bude z toho jeden z mála rozumných epigramov v urnovom háji. Tu leží Kusý, lebo musí. Mýlil si pojmy. Nech odpočíva v pokoji.
Dni môjho smútku z profesorovej degresie, občas prerušené spánkom a pozeraním futbalu, ukončil Ivan Buraj takto napísanou vetou: "... verejná osoba každým svojím slovom predkladá verejnosti určitý model správania a zároveň sa podieľa na formovaní štandardov politickej kultúry". Takmer som sa rozplakal od radosti. Stáva sa mi to vždy, keď počujem kýchať mozog. Nakazil som sa už dávno.
Politikovi predsa stačí tak málo, aby sa nestrápnil. V prípade Mečiara radím nekandidovať, u tých ostatných je to nepoužívať odborný slovník, ktorému nerozumejú.
To isté sa týka aj intelektuálov.
Vlastne kohokoľvek.
Na koniec môjho štvordielneho monológu som si nechal tri krásne slová, ktoré sa mi nikde do textu nehodili. Hádam bude lepšie.
Kudá Háfiz, my friends.
