Do Albánska prišla poskytovať fyzioterapiu tým, ktorí k nej nemajú prístup z dôvodu sociálneho vylúčenia či z ekonomických dôvodov. Ako hodnotí svoje pôsobenie a prečo o nej od nás ešte budete počuť, sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.
Aké boli Tvoje očakávania v oblasti profesionálneho rozvoja? A čo si očakávala, že ti expertné dobrovoľníctvo prinesie v osobnej rovine?
Očakávala som, že budem súčasťou tímu a budeme sa vzájomne učiť a zdieľať skúsenosti. Tiež som chcela, aby som mohla ja sama liečiť a tiež byť zapojená do projektového diania.
Osobne som túžila spoznať kultúru a jazyk krajiny, v ktorej mám žiť. Tiež cestovať sama a trochu popracovať na vysporiadaní sa s emocionálnym odlúčením od ľudí.
Naplnili sa tvoje očakávania?
Istým spôsobom áno, aj keď to nebolo presne to, čo som očakávala, že sa naučím. Avšak, vidím, že teraz už viem pracovať s pacientmi samostatne. Viac si v tom verím.
Aký je život expata v zahraničí? Cítiš sa ešte stále po roku v Albánsku ako cudzinec alebo naopak?
Podľa mňa záleží odkiaľ prichádzaš. Môže to byť pre teba veľký kultúrny šok, ak pochádzaš zo severnej Európy, USA alebo veľkého mesta „vyspelej“ krajiny. V mojom prípade, napriek tomu, že som pocítila rozdiely v oblasti vnímania rodovej rovnosti, nepísaných sociálnych pravidiel či pracovného prostredia, prispôsobila som sa celkom ľahko.
Tiež musím dodať, že v Albánsku sú rozdiely medzi životom v Tirane a životom na vidieku. Hlavné mesto je viac uvoľnené, je tu aktívna vcelku veľká komunita zahraničných ľudí. Malé mestá sú napríklad viac rezervované voči rodovým záležitostiam, sú viac konzervatívne. Avšak, vždy som sa tu cítila bezpečne a nadobudla pocit, že miestnej komunite záleží na zahraničných ľuďoch.
Aký je tvoj najviac nezabudnuteľný zážitok?
Je ťažké vybrať jednu, lebo mnohé sú plné silných emócií, keďže som stretla mnoho úžasných ľudí a objavila krásne miesta.
Na čo určite nezabudnem, sú moja narodeniny v Tirane. Bola som s ostatnými dobrovoľníkmi, s ktorými som sa zoznámila len deň predtým, zrazu sa začalo všetko triasť. Trvalo to chvíľu uvedomiť si, že práve zažívame zemetrasenie, všetci prvýkrát v živote. Našťastie nik z nás a ani domy neutrpeli, a tak sme mohli pokračovať v oslave. Následne, keď sa už dalo ísť do centier k mojim pacientom, tí ma prekvapili a spievali mi po španielsky „Cumpleaños feliz“, čo znamená „Všetko najlepšie“. Bola som milo prekvapená a šťastná, že ich po zemetrasení môžem znovu vidieť.
Tvoje vyslanie bolo jedinečné v tom, že si následne zažila ďalšie, tie už boli zničujúce, zemetrasenia a vypuknutie pandémie Covid-19. To všetko v jednom roku. Čo na to spätne hovoríš?
Veru, nik z nás by neveril, že toľko takýchto udalostí sa môže odohrať v tak krátkom čase. Som veľmi vďačná, že všetci, ktorých som tam poznala, neboli týmto zasiahnutí. Zároveň, cítila som veľký zármutok nad tými, ktorí nemali to šťastie. Mnohých to zasiahlo veľmi, zemetrasenie im zničilo domy, stratili blízkych, kvôli epidémií prišli o prácu. Tí, čo za prácou cestovali za hranice, ostali odstrihnutí od príjmov.
Bezpečnostné opatrenia na boj s Covid-19 boli postupne uvoľnené. Aký je život v krajine teraz?
Počas pandémie som vnímala chaos, keďže sa neustále opatrenia menili. Vo všeobecnosti si myslím, že reagovali dobre. No ľudia, tí sa o opatrenia nezaujímali a nestarali sa veľmi o svoju bezpečnosť. Myslím, že to bolo tým, že ľudia priamo nepociťovali riziko, keďže prípadov bolo málo. Taktiež nemali inú možnosť, potrebovali pracovať, nie ostať doma, či sa pridržiavať prísnych hygienických opatrení.
Aktuálne, nárast prípadov je rýchlejší, ale zdá sa akoby pre ľudí vírus vymizol z Albánska. Turisti začali prichádzať. Mimochodom, zatiaľ čo všetci naokolo hranice s Albáncami uzavreli, oni púšťajú dnu takmer všetkých. Pláže a bary sú otvorené a zdá sa, že bude náročné ich uzavrieť, i keď situácia je horšia ako na začiatku.
Teraz sa nachádzaš doma v Španielsku. Aké je to doma po roku a s pandémiou? Aká bola cesta domov?
Musím sa priznať, že som mala obavy cestovať späť do Európy kvôli vysokým číslam, všetkým tým opatreniam, posilneným policajným kontrolám a nenávistným prejavom voči imigrantom, vzostupujúcej krajnej pravici. Samotné cestovanie bolo fajn a bezproblémové napokon.
Vo všeobecnosti, všetko je v poriadku. Užívam si byť s rodinou po takom dlhom čase. Na druhej strane, moja myseľ je stále akoby na dvoch, či viac, miestach. Som v kontakte s ľuďmi, ktorí sú odo mňa ďaleko túžiac byť na rôznych miestach. Zároveň, nenašla som príležitosť ako zdieľať tieto pocity mojim milovaným.
Vráťme sa k tvojmu dobrovoľníctvu v Albánsku. Kto boli adresáti tvojich aktivít?
Išlo o ľudí, ktorí z rôznych dôvodov nemajú prístup k fyzioterapii, či už v rámci verejného alebo privátneho systému zdravotnej starostlivosti.
Tento rok som sa venovala 30 pacientom vo veku od 3 do 80 rokov. Tí trpeli funkčnými poruchami hybnosti, čo ich obmedzuje v rôznych aktivitách. Najviac z nich trpí chronickými chorobami neurologického charakteru. Pomoc od albánskej vlády je veľmi slabá, navyše spoločenské bariéry im bránia žiť „normálny“ život.
Okrem toho som sa aktívne zúčastnila dvoch tréningov, kde sme 30 nezamestnaným ženám predvádzali domácu starostlivosť o členov domácnosti, ktoré trpia už spomínanými poruchami.
Ako vyzeral tvoj bežný pracovný deň?
Chodievala som do rôznych komunitných centier, jedno sa nachádza priamo v meste, ďalšie v susedných dedinách. Pacientov som si vždy rozvrhla na presné časy. Jedno stretnutie a teda poskytovanie terapie trvalo od 40 minút až hodinu, v závislosti od charakteru liečby.
Čo ťa najviac motivovalo v tvojej dobrovoľníckej práci, Na druhej strane, čo boli najväčšie prekážky či výzvy?
Motiváciou bolo jednoznačne vidieť pokroky mojich pacientov, vidieť ich ako dokážu robiť veci, pohyby, o ktorých si mysleli, že ich nedokážu. Podarilo sa mi s nimi vytvoriť úzke vzťahy od samého začiatku. Užívala som si rozhovory s nimi, spolu sme sa smiali, či plakali. A keď jazyková bariéra postupne zanikala, cítila som sa „ako doma“ a tešila sa ako ich zas čoskoro uvidím.
Náročné bolo pochopiť ako funguje tamojší zdravotný systém, napr. mala som ťažkosti vôbec získať poriadnu zdravotnú dokumentáciu mojich pacientov, vedieť akú majú diagnózu. Taktiež chýbajúce pomôcky k práci boli výzvou. Keďže moja profesia vyžaduje, aby som komunikovala s pacientmi a počúvala ich, nevedieť ich jazyk ma prv veľmi brzdilo. Občas, komunikácia so zamestnancami centier nebola ideálna, musela som sa často pýtať opakovane, aby som získala nevyhnutné informácie o pacientoch.
Mala si možnosť spozorovať aj výsledky, dosah svojho pôsobenia?
Áno, videla som ako sa moji pacienti zlepšujú vo svojich aktivitách, ale aj ako zamestnanci centier zmenili prístup k liečbe.
Niektorí moji pacienti mali zdravotné problémy, ktoré ich vo veľkej miere limitovali v bežnom živote. Videla som ako vďaka našim cvičeniam robili pokroky a aj oni sami so mnou zdieľali ako dokážu byť doma viac samostatní, prejsť viac bez pomoci iných či viac si veriť pri výkone niektorých aktivít.
Odporučila by si expertné dobrovoľníctvo cez ten program EÚ (European Union Aid Volunteers)?
Už som tak aj učinila. Myslím si, že je to veľmi dobrá iniciatíva, ak má niekto ambíciu pracovať v humanitárnom sektore.
Tento program ponúka praktickú pomoc miestnym komunitám „v tretích krajinách“. Umožňuje im budovať vlastné kapacity a oni potom môžu lepšie pomáhať svojim komunitám. Taktiež je to báječná príležitosť pre dobrovoľníka získať skúsenosť, začať pôsobiť v humanitárnej sfére. Navyše, dobrovoľníci získajú kompletný tréning pred vyslaním a počas neho je im poskytovaná podpora, napr. aj v oblasti prebiehajúceho procesu učenia sa, profesionálneho napredovania.
Jedinú výhradu, či odporúčanie by som v mojom prípade smerovala na chýbajúcu jazykovú podporu. Myslím si, že učiť sa ihneď lokálny jazyk pomôže k lepšej integrácií človeka ako v krajine, rovnako v pracovných vzťahoch.
Využila si príležitosť pokračovať v spolupráci s NCCS (National Center for Community Services, hosťujúca organizácia Aranchy). Čo ťa viedlo k pokračovaniu dobrovoľníctva I v ďalšom roku?
Od samého začiatku som si zamilovala krajinu. Tiež mám rada ostať na navštívených miestach dlhšie a porozumieť ako veci reálne fungujú. Teraz, keď už dokážem hovoriť albánsky, si myslím, že dokážem prispieť viac vo svojej práci.
Aké máš plány?
Budem určite pokračovať s predošlými pacientmi, mali by prísť aj noví. Zároveň pred odchodom domov som oslovila nové centrá, verím, že sa nám podarí rozbehnúť spoluprácu.
Čo urobíš na začiatku inak v porovnaní s tvojimi začiatkami pred rokom?
Začnem skôr pracovať s pacientmi, lebo teraz poznám miesta a jazyk, dokážem byť teda samostatná.
Ďakujeme ti, Arancha, za zdieľanie tvojich spomienok s nami. Želáme ti všetko najlepšie, aby tvoj ďalší rok v Albánsku priniesol pri najmenšom rovnaké uspokojenie a šťastných pacientov!
Arancha je od júla 2019 dobrovoľníčkou v Albánsku v partnejskej organizácií NCSS. Jej vyslanie je súčasťou projektu HVA – Humanitárni dobrovoľníci v akcii. Projekt je financovaný zo zdrojov Európskej Komisie pod hlavičkou programu EU Aid Volunteers, riadeného agentúrou EACEA (Výkonná agentúra pre vzdelávanie, audiovizuálny sektor a kultúru) a DG ECHO (Generálne riaditeľstvo pre civilnú ochranu a operácie humanitárnej pomoci EÚ). Adra Slovensko je jej vysielajúcou organizáciou. Ako sa Aranche darí môžete sledovať i na našom Facebooku.
