Išla som autobusom.
Kto pozná bratislavskú MHD, ten vie.
Šofér z ničoho nič prudko zabrzdil, všetci sme sa naklonili ako kreslené figúrky na šikmej ploche.
Poriadne som si tresla rameno o tyč predo mnou. V duchu som šťavnato zahrešila, minimálne trojstupňovo.
To je napríklad: dop**** sk**** vy****.
Lebo - veď čo viac spravíš?
Večer o tom hovorím pri telke môjmu mužovi a on na to:
„Asi si sa nedržala.“
Áno.
Áno. Presne toto.
Keď ten šofér brzdil ako blbec, ja som si vravela, že držanie je len pre slabé kusy a to teda JA nepotrebujem.
Nie. Samozrejme som sa držala.
A napriek tomu to zabolelo.
Rameno, aj tá "rada".
Lebo ono sa to síce tvári ako rada, alebo bežné konštatovanie, ale v skutočnosti je to:
„Asi si to celé zle urobil/a.“
„Ja by som to zvládol/a lepšie.“
„Tvoja chyba.“
Také nápadne podobné tomuto:
"Si unavená? A kto dnes nie je, všakže?"
"Musíš piť aloe vera, ono to fakt robí zázraky.“
„Nejedz cukor, cukor je výživa pre rakovinové bunky.“
„Mala by si nosiť epitézu, lebo budeš komplet celá krivá.“
„Hlavne buď pozitívna."
Občas mám pocit, že na každú jazvu a bolesť sú minimálne (!) tri zaručené rady, ktoré by ťa boli bývali ušetrili od všetkého zlého, keby si len TROCHU viac chcela.
Teraz si možno poviete, že som nevďačná krava, čo nevie čo od dobroty.
Veď to sú DOBRÉ rady!
Lenže, pravda je taká, že často človek nechce ďalšiu radu a návod.
On chce validáciu. Pochopenie. Prijatie.
Chce počuť, že nie je sám.
Že nie je nezmyselný.
A preto, viete, čo by bolo lepšie?
Nie „drž sa“, ale „VIDÍM ŤA“.
Nie „takto si to mala urobiť“, ale
„ČO POTREBUJEŠ?"
Lebo ja sa držím.
Fakt.
Držím sa každý deň: aj v MHD, aj v robote, aj u lekára, aj v živote.
A niekedy to aj tak otrasie.
Silno, slabo, hocijako.
A niekedy aj padneš.
Takže nabudúce, keď mi niekto povie:
" ...si sa asi nedržala,"
usmejem sa a v duchu si poviem:
„Držím sa, kamarát.
Držím sa viac, než si vieš predstaviť.“
