Adriana, žena, mama, zdravotníčka. Píšem osobný blog o mastektómii a živote po prekonaní rakoviny, ale aj o mojom pohľade na svet okolo mňa Zoznam autorových rubrík: Nezaradená
Položili ste si niekedy otázku, koho zaujíma kvalita života ľudí po onkologickej liečbe? . . . "Prežil si? Veď teda ži, nie? Ako? Čo?....Nízka kvalita? Veď máš na to lieky... či?"
Občas mám pocit, že na každú jazvu a bolesť sú minimálne (!) tri zaručené rady, ktoré by ťa boli bývali ušetrili od všetkého zlého, keby si len TROCHU viac chcel/a.
Aké to je, keď potrebuješ dokazovať vlastnú bolesť? Nielen okoliu, ale aj sám sebe? Keď túžiš po hmatateľnejšom ochorení, lebo to tvoje je príliš diskrétne schované. A tým pádom spochybniteľné.
Kým si v liečbe, máš plán, termíny a kontroly. Ideš po stanovištiach, ako vo videohre. Keď liečba skončí, systém sa s tebou rozlúči. A ty zistíš, že začína život na ktorý ťa žiadna brožúrka nepripravila.
Keď sa človek po liečbe rozhliada ako mokré kura a už mu na hlave pristávajú vlastné aj cudzie očakávania.
Potlač strach. Nepýtaj sa zbytočnosti, čas nás tlačí, vonku sedia ďalší. Veď rob, čo ti povedia: prines, odnes, presuň sa. Ako dlho vydržíš ísť s úsmevom cez bolesť?
Bledá tvár, respirátor, holá hlava a v rukách vianočný sobík. Okolie občas očakáva, že za minulosťou urobíte hrubú čiaru. Lenže tá zraniteľná verzia mňa nikam nezmizla. Nosím ju v sebe.
Na začiatku som písala o jazve. Teraz strhávam chrastu. Nie je to už príliš divné a nepohodlné?
Kde končí zdieľanie a začína oversharing. Alebo že sila niekedy vyzerá vystrašene a nerozhodne...
Brožúrky o rakovine prsníka bývajú optimistické. Sľúbia vám ilúziu normálneho života "ako predtým". Možno preto, aby sa človek počas liečby mal na čo upnúť? Ale po liečbe rakoviny už nič nie je "ako predtým".
"...Mám ťa rád, ale neviem, čo robiť s tvojou bolesťou. Tak sa, prosím, aspoň tvár pozitívne!"
Možno sme iba uverili, že ak už nevyzeráme ako z titulky časopisu, musíme aspoň trpieť ako hrdinka gréckej tragédie
Či mi rakovina niečo dala? Možno len strhla náplaste a ukázala, čo bolo pod povrchom.
Desať rokov som chodila po onkológii v bielom plášti a myslela som si, že ma chráni. Potom som si sadla na tie tvrdé plastové stoličky na druhej strane.
Čo ak ten ošiaľ okolo hobby behania nie je o čistení hlavy, ale o potrebe sebapotvrdenia, umne zabalenej v kompresných ponožkách..?
Na otázku 'Ako sa máš?' takmer vždy odpoviem 'Dobre.' Asi preto, že pravda o návaloch, bolestiach a plnom kalendári kontrol sa nezmestí do small talku.
Celý život bežíme savanou, aby nás tlupa nevyvrhla. Až kým nestratíme kus tela
