Poďme sa porozprávať o spôsobe, ktorým sa pozeráme a akým premýšľame o rakovine:
Na jednej strane strach, tabu, pomaly ani nevysloviť to slovo nahlas. A ak áno, siahneme po eufemizmoch a hovoríme o 'ťažkej a náročnej chorobe', o 'zákernom nepriateľovi' alebo o 'životnej skúške'.
Na druhej strane povinný optimizmus, heroizácia a komodifikácia utrpenia: Na scénu prichádzajú 'silní bojovníci' a 'nájdené zmysly života'.
A špecificky je na tom rakovina prsníka. Bežné sú vyjadrenia ako: 'stratila symbol ženskosti, utrpela jej krása'.
Toto všetko je prítomné v ovzduší, v spoločnosti, v médiách, v knihách...
Tie tragické, alebo aspoň poriadne smutné príbehy späté s rakovinou, spôsobia, že človek potom očakáva strach z inakosti, obavy zo zmeny tela, čaká že to bude úplný koniec jeho života.
Špeciálne po operáciách ako sú rôzne amputácie - keďže je to vidieť.
A tak sa očakáva, že budeš:
„zronená, ale stále silná“,
„krásna aj vo svojej strate“,
„bojovníčka, ktorá prijíma svoju jazvu, hoci so slzou v oku“
A že všetko to má byť sprevádzané (polo)básnickými statusmi, motivačnými citátmi a pozitívnymi afirmáciami o vďačnosti a pokoji.
Zabudla som na niečo?
Ale čo ak to tak nie je?
Čo ak si len jednoducho a obyčajne žila?
Prežila to, deň za dňom?
Cítila chaos,
robila si ryžu,
kukala Netflix,
odpovedala deťom „hneď to bude, máš to v práčke, vyložte umývačku, zhorel vám tu popcorn?“,
chodila si na kontroly...
plakala, varila... a neprechádzala si žiadnym rituálom premeny zranenej ženy v posttraumatickú labuť?
Ako vlastne spoločnosť formuje naše očakávania? Ako sa stavia k utrpeniu a k telám po zmene?
Rakovina prsníka je prevažne „ženská“ téma s tak sa akosi automaticky vkladá do rámca:
ženskosť-prsia-krása-strata-tragédia.
A z toho dôvodu mnohé ženy očakávajú, že sa budú cítiť po mastektómii, alebo zákroku na prsníku otrasene, zrútené, neúplné. Aj keď to možno v konečnom dôsledku vôbec nie je ich autentická reakcia.
Namiesto vlastného prežívania sa snažia napasovať do spoločensky akceptovaného a vlastne aj očakávaného obrazu „obete“ alebo „bojovníčky“, ktorá sa vyrovnáva s nenapraviteľnou stratou.
A ja si teraz spätne uvedomujem, že som vlastne nikdy nebola vo fáze alebo stave, že by som
"za splnu mesiaca bosá stála pred zrkadlom a so slzou na líci a rukou na jazve sa lúčila so svojím starým ja".
Že to nikdy nebol TAKÝTO druh drámy, ako sa to možno vykresľuje.
Možno sme iba uverili, že ak už nevyzeráme ako z titulky časopisu, musíme aspoň trpieť ako hrdinka gréckej tragédie.
Ale ja nie som hrdinka...ani labuť.
A čo vy?
