Dva nadpisy mi napadli k tomuto príspevku:
"Beh nie je terapia. Beh je pot",
alebo trochu škandalózny a clickbaitový
"Bežecká komunita ako sekta"
Nakoniec som zvolila úplne nudný a fádny, že: "O behu"
A tu je teda moje zamyslenie o behu, bežeckých motiváciach aj frustráciach.
Ľudia majú občas potrebu z bežných vecí robiť mýty. Keď napríklad čítam motivačné príspevky typu:
„Beh mi ukázal, že nie som neporaziteľná, ale ja aj cez bolesť bežím akoby som ňou bola…“, vyletí mi obočie na vrch hlavy.
Z behu zrazu vznikne niečo medzi rituálom a skúškou odvahy.
S cedulkou: "Iba pre ortodoxných!"
Pátos tečie prúdom, vzletné metafory lietajú, a ja si hovorím:
Bože, veď je to len beh.
Nie je to spirituálna očista medzi stromami.
Ani asfaltová katarzia v legínach.
Je to…beh.
Beh je len beh.
Nie vždy je krásny.
Nie je to žiadny básnický obraz duše v pohybe.
Je to funenie do kopca.
Srdce na jazyku.
Pľúca, ktoré horia.
Lýtka, ktoré sa nechcú dvíhať.
Je to vietor do tváre, pramienok potu, ktorý ťa štípe v oku, aj otravný kameň v teniske, alebo neurčitý pocit že máš blbo zaviazané šnúrky. Tečie ti furt sopel. Máš znepokojivé pohyby v črevách.
A to povestné ticho? To nie je vôbec žiadna meditácia, ale len úplne obyčajné ticho, prerušované tvojim pískaním pri výdychu.
Beh nikdy zázračne neriešil moje problémy. Nevyplavovali sa pri ňom instantné riešenia na životné dilemy.
Napriek tomu som verila, že beh lieči.
Že beh je moja terapia.
Že to je moja "zdravá závislosť".
A bola som úprimne presvedčená, že behať môže každý, kto chce.
A ak niekto nebehá?
Asi ešte nenašiel svoju motiváciu, nemá disciplínu alebo sa jednoducho „vyhovára".
(Teraz by som tej verzii seba samej jemne plesla potítkom po čele.)
Ale úprimne, možno mi to lezie na nervy práve preto, že aj ja som tam bola.
Aj ja som žila behom.
Bola som otravná.
Zbierala som kilometre, segmenty, časy, odznaky.
Preteky? To boli highlighty mesiaca!
Pred pretekmi? To som každého informovala, ako trénujem.
Po pretekoch? To som každého informovala, aké to bolo.
A hneď som sa prihlasovala na ďalšie.
Lebo medaila a endorfíny, bejby! (A banán...)
Reči pred pretekmi? Nevyžiadané a nekonečné.
Po pretekoch? Povedz mi, že si bežal, bez toho, aby si povedal, že si bežal (...a ja ti to podrobne porozprávam aj tak).
A keď som zrazu nemohla behať?
Môj malý svet sa zrútil. Lebo som si dovtedy myslela, že to je moja identita.
Že bez behu nie som nič. Sivá, nenápadná myš.
Beh ma naučil veľa.
Aj to, ako veľmi som sa mýlila.
Nie som zatrpknutá. Len trochu alergická na beh prezentovaný ako akúsi vyššiu formu duchovného prebudenia.
Lebo niekedy (často!) beh nie je o duševnom raste.
Je o:
-zbieraní kudos na Strave
-prekonaní posledného PB o 7 a pol sekundy
-digitálnom odznaku v Garmin appke
-fotke do stories, ideálne s dynamickým záberom do diaľky a hashtagom #sunsetrun
-videu počas behu (to už je VŠ bežecká, pre novú generáciu mladých)
-komentároch v bežeckej skupine:
„Wow, ty si raketa!“ 🚀
„Nijeee, ale ďakujem 🥹“
A niekedy je to len preto, že ti tvoje Garminy pošlú notifikáciu: „Hýbte sa“.
"Ale ja nechcem".
Ale aj tak idem. Lebo už mám obuté tenisky. A egotrip na maxime.
Niekedy som nešla behať preto, že by som chcela, ale preto, že mi Strava oznámila, že Dezider už dnes odbehol 18 km.
Niekedy som bežala preto, lebo nové legíny.
Alebo preto, že som si chcela urobiť fotku s textom „Ľahkých 10k po práci 😌“
(Lebo nič nie je viac "real" ako dynamická póza v lese...)
Niekedy som šla len preto, aby som mohla napísať: „Dnes to bolo ťažké, ale bola som!“
…a čakala na srdiečka a komentáre typu:
„Si motivácia!“
Ja viem, som. Ach.
A viete čo? Nebolo na tom nič zlé.
Len to nebola terapia. Bola to potreba. Identita. Sebapotvrdenie zabalené v kompresných ponožkách.
A keď ma potom telo stoplo, neostalo nič z toho...
Len ticho. Unavené srdce. Boľavé kolená.
A hlava, ktorá nevedela, kto teraz som. Bez tých kilometrov.
Lebo som si myslela, že práve v behu som sa našla. A zrazu bol preč.
Bola som presvedčená, že beh je terapia.
Dnes viem, že to bol skôr kult.
A hlavný rituál bol: zbieranie digitálnych odznakov, palcov, komentárov a potvrdenia svojej hodnoty.
Lebo ten môj bežecký ošiaľ v skutočnosti nikdy nebol len o behu.
Beh bol iba najviditeľnejším ventilom rovnice, ktorej som verila: že moja hodnota sa rovná môjmu výkonu.
Že musím zvládnuť všetko. Byť stopercentná, bezchybná, tá ktorá všetko stíha a neotravuje svet svojou únavou.
Mala som pocit, že ak na chvíľu spomalím a nebudem podávať výkon, stratím právo na lásku a rešpekt.
A tak som behala. Na asfalte aj v živote.
Dnes už viem aj to, že nie všetko sa dá vybehať.
A hlavne, že nie každý môže. Ani keď veľmi chce.
Sú telá, ktoré nevládzu. Sú dni, keď sa nedá.
A nie je to slabosť. Je to realita. Život.
Beh ma naučil disciplíne.
Ale ešte viac ma naučilo prestať behať.
Naučilo ma to, že nie som len výkonnosť.
Že nemusím prekonávať každý limit.
Stačí byť tu a teraz. Trpezlivo.
A že pohyb je dar, ale nie povinnosť ísť cez bolesť.
A už vôbec nie identita.
Nie všetko sa dá vybehať, niekedy sa to dá len prežiť.
S tempom 0 km/hod.
