Viete, kto je „dobrý pacient“?
Ten, čo sa usmieva. Aj cez slzy.
Ten, čo neotravuje a nepýta sa zbytočné otázky.
Ten, čo drží (hubu a) krok.
Ten, čo hovorí „ďakujem“, zo slušnosti a zo zvyku.
Tiež som bola dobrý pacient.
Dlhé mesiace.
Odhodlane som nastúpila do role hrdinky, tej statočnej, tej zvládajúcej. Veď vlastne, ani nebola v ponuke iná možnosť.
Učila som sa všetko potrebné, aby som svojimi otázkami neotravovala lekárov: typy nádorov aj typy mastektómií, druhy chemoterapie, rozvrhy liečby, názvy liekov...
Lebo edukovaný pacient je spokojný pacient. Hoci sa, žiaľ, musí často edukovať sám.
„Ako sa máte?“ pýta sa lekár.
„Dobre, ďakujem,“ odpovie nahlas každý správny "dobrý pacient".
"Síce takmer nespím, bolí ma každý kĺb aj kĺbik, psychika so mnou máva ako sa jej zachce a vlastné telo mi pripadá ako požičané," dodáva v duchu .
„Nechceme predsa pôsobiť hystericky,“ hovorí hlas v hlave.
„Buď vďačná, že vôbec žiješ,“ šepká druhý.
A tak radšej mlčíš. Racionalizuješ. Lebo nechceš byť TEN problémový prípad.
A presne tam niekde sa rodí syndróm dobrého pacienta.
A to nie je dlhodobo dobrý stav.
Pretože sa naučíš prežívať, ale nie žiť.
Tváriš sa, že to dávaš. Dokonca presvedčíš aj samu seba.
Až kým jedno ráno takmer neskolabuješ pri rannej káve. A nie od choroby, ale od vlastnej snahy byť „silná“.
Takže, čo povedať na záver?
Že dobrý pacient nie je ten, kto mlčí, zdanlivo zvláda a ide nad svoje limity.
Ale ten, kto si dovolí byť úprimný.
V prvom rade k sebe. K svojim blízkym.
Ten, kto povie nahlas : „Potrebujem pomoc.“
Pacient, ktorý naberie odvahu povedať lekárovi: "Nemám sa dobre."
A viete čo?
Aj zlá pacientka, otravná pacientka, pacientka "ježišizasetáto", má absolútne právo na starostlivosť, dôstojnosť a rešpekt.
Dokonca aj vtedy, keď sa sťažuje, plače, bojuje.
Možno práve vtedy najviac...
