(Tento text vznikol v máji 2025. Nechávam ho tak, ako vznikol)
Liečim sa na Onkologickom ústave sv. Alžbety. Tam, kde aj pracujem. A to už bude čochvíľa 10 rokov.
Pamätám si, ako som kedysi prechádzala chodbami nemocnice, okolo ľudí, čo čakali na liečbu.
Mala som bielu uniformu, poznala som ten priestor a cítila som sa síce trochu nekomfortne pri pohľade na ich tváre, ale bezpečne, vo svojej bubline.
Pohľad pichnutý dole do zeme, ruky vo vreckách a rýchlo sa prešmyknúť pomedzi ľudí čakajúcich na svoju dávku chemoterapie.
Akoby tá moja biela uniforma bol neviditeľný štít.
Veď tá rakovina predsa vie, že ja tu IBA pracujem, nesiem vzorky, alebo idem na syrové pagáče do bufetu...
Ja len prechádzam. Mňa sa to netýka. Súcitím s týmito ľuďmi ale ja som chránená.
A potom sa zmenilo všetko.
A zrazu som na tej chodbe bola ja.
Ja som bola ten pacient, čakajúci na svoju dávku chemoterapie. Sedela som na tých tvrdých, nepohodlných plastových stoličkách, pred aplikárňou chemoterapie a čakala.
Bola som pacient.
Bola som telo. Telo s nádorom. Číslo karty.
Život mi s blahosklonným úsmevom ukázal, že žiadna deliaca čiara neexistuje.
Že nikto nie je nejakým kúzelným spôsobom “chránený”.
Že zdravie nie je nejaká odmena za dobré správanie a choroba nie je za trest.
Zdravie nie je spravodlivosť. Nie je to odmena za morálku, za bio stravu, za pravidelný pohyb ani za dobré skutky.
A že to najťažšie nie je len zvládnuť liečbu, ale prijať, že moje doterajšie istoty sú ilúzia.
Hlúpa ilúzia, že TAKÉTO choroby predsa chodia na tých, čo fajčia, pijú alebo majú aspoň "genetiku", alebo niečo také... Hocičo mimo.
Ťažká je aj strata tej slepej a naivnej viery, že ak robím všetky veci správne, budú aj správne výsledky. Veď by to malo byť fér. Ale nie je.
Straty bolia. Aj straty ideálov a ilúzií a presvedčení.
Že svet je logický. Férový. Predvídateľný.
Musíme si priznať, že to tak nie je a potom všetko postaviť znova, od základov, kamienok po kamienku.
Ale paradoxne - táto strata ilúzie ma dnes robí slobodnejšou. Už nehľadám tú istotu, lebo viem že jednoducho nie je. Nikto mi ju nedá.
Hľadám zmysel.
Hľadám prítomnosť.
Odkrývam nánosy zbytočností, aby som videla jadro a podstatu.
A hľadám ľudí, ktorí sa mi neboja pozerať do očí.
Tak ako som sa kedysi bála pozerať ja - tým čakajúcim...
Ale už bez štítu. Bez výnimky. Bez ilúzie.
