Prichádza Pink october.
Ružové stužky na ružových tričkách,
videá o bojovníčkach,
besedy, tlačovky, nasvietené budovy...
A ja žijem svoj október každý mesiac v roku.
Nie v ružovej.
V obyčajnej sivej. V náročnej a fádnej šedej každodennosti, v ktorej sa po rakovine jednoducho pokračuje ďalej.
Ružový vrchol ľadovca svieti počas októbra nad hladinou, a pod ňou sú všetky nezodpovedané otázky, nepríjemné pravdy, nevyriešené problémy...
Mám pocit, akoby som sa cez sklo pozerala na dve reality:
V jednom rohu miestnosti sa robí ružová kampaň a v druhom rohu stojí žena s jedným prsníkom a nikto ju nevidí.
A možno práve tam by sme sa mali pozrieť.
Do druhého rohu miestnosti.
Kde nesvieti ružová.
Kým blikajú blesky fotoaparátov, dávajú sa rozhovory a píšu články o statočných bojovníčkach...
Kto jej zdvihne telefón?
Kto jej vysvetlí výsledok?
Ako dlho bude čakať?
Akú liečbu dostane?
Má sa koho opýtať, keď niečomu nerozumie?
Lebo rakovina prsníka nemá kalendár.
Ženy majú rakovinu prsníka celý rok.
Ako ich podporujeme?
Nie len v októbri.
Nie pred fotopointom pri otvorení zrekonštruovaného informačného miesta.
Ale keď potrebujú diagnostiku.
Keď čakajú na liečbu.
Keď majú otázky. Keď sa boja budúcnosti.
Keď majú vedľajšie účinky a trvalé následky liečby.
Keď potrebujú následnú starostlivosť.
Myslite na nás, prosím, aj vtedy, keď zhasnú reflektory. Keď utíchnu kampane a ružové stužky odídu do krabíc.
Až potom to má totiž skutočný zmysel.
