Už to je viac ako rok, čo som začala písať svoj blog.
Mnohé myšlienky som mala dlho v hlave. Niektoré som písala ako statusy na Facebook. Niektoré len ako rýchle zápisky do poznámok v telefóne.
Lebo čo sa pomenuje, získa tvar.
A my získame moc s tým niečo urobiť.
Alebo to aspoň vidieť.
Prvé texty boli samozrejme o rakovine.
O tom ako prišla, čo spôsobila a ako ma zmenila.
Ľudia reagovali:
"Dobre, že to píšeš, je to potrebné."
No s odstupom času sa moje texty menia.
Nie sú už "len" o mastektómii, o žene, ktorej amputovali prsník.
Sú čoraz viac o žene, ktorá sa hľadá.
Pýta sa.
Samej seba.
Pozýva samu seba na hlboké rozhovory a necúva, keď to začína byť nepríjemné.
Odkrýva vinu, hanbu a strach.
Keby som bola ezotericky-mysticko-instagramovo tajomná, poviem, že odkrýva démonov.
Ale to nie sú žiadni démoni, iba emócie.
Ktoré si niekde čučali, ako vši pod chrastou.(Vážne, kto toto prirovnanie vymyslel???)
Potlačené, nechcené, trápne...
A keď strhneš chrastu, môžu vši aj démoni odísť.
Tieto nové texty, ktoré viac riešia Adrianu ako človeka, nie len Adrianu ako pacienta v systéme, začínajú byť možno pre niekoho.... divné.
Príliš odhaľujúce.
Príliš intímne.
Možno nepohodlné.
Ja sama som v bode, keď si vravím:
Nepíšem príliš? Nie je to už moc hlboko?
Nepatrí toto iba do mojej hlavy a prípadne do terapie?
Ale pre mňa je to cesta. Možno sa neskôr obzriem a poviem, že "toto som nemusela verejne zdieľať", ale tu a teraz to má pre mňa svoj zmysel.
A to je asi hlavným cieľom.
Cesty aj písania.
