Bolo to v septembri? Či niekedy skôr? Už ani sama neviem kedy presne, no zrazu sme si písali a bolo to fajn. Postupne spoznávam viac ľudí odtiaľ, z virtuálneho sveta, ktorí pre mňa začali znamenať viac, než som si bola schopná či ochotná pripustiť. Bol to akýsi únik z problémov, odreagovať sa, zabudnúť na všetky problémy, alebo sa aspoň chvíľu sústrediť na niečo iné. Písať si s ľuďmi, ktorí o mne nič nevedia, teda vedia iba toľko, koľko sama pripustím...
Niektorých úprimnosť, otvorenosť a priamosť ma miestami prekvapovala, začala som mať pocit, že im aj na mne svojským spôsobom záleží, otvárajú sa predo mnou a už to nie sú len ľudia bez tváre a mena, ale začínajú to byť konkrétni ľudia so svojimi radosťami i starosťami, začínam s nimi prežívať chvíľky, akoby som bola pri nich, snažím sa ich pochopiť, povzbudiť, či zasmiať s nimi... Sú mi oveľa bližší, je mi s nimi dobre, odhaľujú svoj charakter... Verím im, ve%d prečo by mi mali klamať, aj keď si tam môže každý písať, čo chce a nik nebude zisťovať pravdivosť ich slov..veď načo aj?? Koho by to už len zaujímalo...
Trvá to už mesiace, červíček zvedavosti sa mi začal vrývať do mysle, ako nôž do masla, ako asi tí ľudia vyzerajú, čo je to za osoby, ktoré my za tú dobu tak prirástli k srdcu..Prichádzajú stretnutia. Jedno, druhé...tretie..Je to príjemné a milé, tí ľudia sa mi zdajú ešte milší, kecáme spolu o čomkoľvek. V podstate si nachádzam nových priateľov, kamarátov, aj keď sa tomuto pojmu trošku bránim, predsa ich tak nepoznám a už asi od prírody mám v sebe zakorenené, aby som hneď všetkým neverila...
Zrazu sa však niečo deje a ja prestávam chápať čo... Až napokon počujem slová, ktoré ma prekvapujú viac, než čakám: " Niekto o tebe narobil reči!" Nechápem kto, nechápem prečo, až pomaly zisťujem, že som to narobila ja. Neviem síce kedy a ako, no nechcem tomu veriť. A tiež nemôžem nemôžem veriť nikomu, ako už kedykoľvek predtým. Neviem čo a prečo sa stalo, no všetky tie fajn vzťahy sa pomaly rozpadávajú, chladnú, netúžim už po ich slovách, či písmenkách..Cítim len sklamanie, zmätok, smútok... akoby mi niekto vzal niečo, čo nikdy nebolo moje... Bolí to, zrazu je všetko inak.. Moje nočné písania plné spontánnosti, povzbudení, cítim prázdno... Neviem, či je to spôsobené len zmenou životného štýlu, ktorý som viedla, alebo mi tí ľudia naozaj tak veľmi prirástli k srdcu... Ale áno, prirástli a veľmi a zrazu je všetko inak... Ale aj tak, život je plný neustálych zmien, no spomienky ostávajú navždy...
Ďakujem za príjemné chvíle s vami, hlavne s Tebou, starký môj...a odpusť!
