Keď ho po prvýkrát uzrela, zdal sa jej prílišnamyslený. Je to len sladký chlapec, ktorý môže mať desať na každý prst, tak munevenovala nejakú pozornosť. Boli v podstate len kolegovia, až sa to dá taktonazvať. On už mal svoju kariéru, ona bola len 17 ročné dievča, ktoré sem prišlolen skúsiť nafotiť pár fotiek skôr pre seba, ako pre iných. Jednoducho sachcela páčiť sama sebe.
Podišiel k nej a spýtal sa jej na meno. Ticho sapousmiala a odpovedala poslušne ako v škole. Bola dosť ostýchavá, no bol k nejpriateľský, takže po čase z nej opadlo akékoľvek napätie, uvoľnila sa aspontánne sa dokázali rozprávať hodiny. Už sa jej nezdal taký povrchný típek,za ktorého ho v prvom okamihu považovala. No napriek tomu sa ním nejakoobzvlášť nezaoberala..
Prešli týždne, stále boli spolu v kontakte, semtam si vyšli na kávu, na zákusok, alebo len tak sa prejsť. Spoznala pri ňomteda veľa jeho nápadníčok a všímala, ako s každou flirtuje s tvárou nevinnéhochlapca a keď zbadal jej rozpaky, tak len vždy ticho pošepol: "To oni, nieja!" Kývla nad jeho rečami, bolo jej jasné, že mu robí dobre, ak majú oneho dievčatá záujem, veď prečo nie, bol mladý, pekný, nezadaný...Užíval si lenživot, načo sa viazať v takom mladom veku. Mal iba 20.
Blížil sa koniec jej pôsobenia v agentúre, veďnebola žiadna modelka, neboli to profesionálne fotky, len nachvíľu sa zahralana dospeláčku a oproti iným dievčatám v agentúre si pripadala ako škaredékáčatko. Bolo to len obyčajné dievča, ktoré nebolo ničím výnimočné.. O to viacju však prekvapil Lukáš, keď jej povedal, ako mu s ňou bolo príjemne a ako muje ľúto, že už nebudú tak často spolu. Myslela si, že je to len ďalší z jehotrikov hrať sa na romantického chlapca a pritom jeho zámery sú úplne iné. Takmu sľúbila, že dakedy môže za ňou prísť, veď nebýva tak ďaleko od neho, nonikdy nečakala, že to naozaj urobí. Veď prečo by ona mala padnúť do oka jemu...
Počuje známy tón zo svojho mobilu. Zdvihne apočuje jeho hlas :" Ahoj. To som ja, Lukáš. Nešla by si večer naprechádzku okolo Váhu? Večer o šiestej sa po teba stavím!" S úžasom vtvári nechcela veriť, že on sa skutočne ozval. Prišiel v sľúbený čas, s kyticoubielych ruží, vraj sa k nej najviac hodia. Prechádzali sa, kecali aj o nemožnom,letmo sa jej dotýkal ruky, jednoducho to bol priateľský večer, ktoré sa ešteniekoľkokrát zopakovali.
Keď ju opäť zavolal do agentúry, nech sa prídepozrieť na jeho fotky, neváhala. Veď znovu mohli zažiť jeden spoločný deň. Akovošla dnu, niečo ju zabolelo. Videla ho s tým množstvom dievčat, s ktorými akovždy podľa jeho slov "nevinne" flirtuje, ktoré ho objímajú, sem tamdajú bozk na líce a on sa tomu nijak nebráni. Ako sa spolu prechádzali,povedala mu, že toto nechce. Nevedela čo konkrétne nechce, nebol to vzťah, nouž ani priateľstvo. Vravel, presviedčal ju, že iné preň nič neznamenajú, on jelen veľmi spoločenský a snaží sa mať každého rovnako rád, no ona už nechcelanič počuť, nič riskovať, chcela to ukončiť...a aj to urobila. Lukáš bolsklamaný, no po tom, čo ona zmenila telefón i adresu, už nemal šancu zistiť,kde je. Nespravila to síce kvôli nemu, bola prinútená inými okolnosťami spraviťza minulosťou hrubú čiaru...
Prešlo 5 rokov. Chodila už na vysokú školu, malanových kamarátov, svoju lásku, nový život... Ako raz išla do školy, bolo skororáno, niečo okolo pol siedmej, začula akýsi hlas: " Si to naozajty???" Otočila sa a celé telo jej zmeravelo. Pozerala s prekvapenými očamina neho. Lukáš tam stál a tiež vyzeral, akoby zbadal ducha. Priblížil sa k neja tak silno ju objal, že skoro nemohla dýchať. Nemohli tomu uveriť, že sa opäťstretli, čo tu vlastne robí a ako je to možné. Ona študovala v tom meste, kdeon momentálne býva. Myslela si, že je to zázrak. Zašli spolu na raňajky, znovusi vymenili čísla a v tej chvíli zabudla, že musí ísť do nejakej školy. Veď čo,škola sa predsa nezrúti. Nemohla alebo skôr nechcela veriť, že za tú dobu na ňunezabudol a ešte viac ju prekvapilo, keď jej oznámil, že sa do nej zaľúbil..Pozrela mu do očí, kde sa odrážala toľká nádej a len tichým hlasom mu oznámila,že je zaľúbená do iného. Zbadala to sklamanie, no nemohla inak, nechcelaopustiť svojho priateľa...Dohodli sa aspoň na kamarátstve..
Boli čoraz viac v kontakte, čo jej priateľovineustále viac prekážalo. Chcela mať oboch, jedného na lásku, druhého napriateľstvo, skutočné priateľstvo. No človek nikdy nemôže mať všetko. Ubíjaliju tie večné hádky, prosby, plač... Bola ako medzi dvoma stranami, a vedela, žesa musí rozhodnúť. Nebolo jej povolené oboje. Vzdala sa Lukáša, síce bola vrozpadajúcom sa vzťahu, no dúfala, že to bude pre Lukáša lepšie, nájde si inédievča, ktoré mu bude lásku opätovať a na ňu už navždy zabudne...Keďže sakamarátila aj s Lukášovou sestrou, sem tam sa naň informovala, ako sa má, či ješťastný a pod. So svojim priateľom bola v čoraz väčšej kríze, no stále bolispolu, aj keď už možno obaja netušili, prečo vlastne a čo ich spája.
Bolo to v januári, keď v telefóne začula Lukášovhlas, ktorý jej oznamoval, že odchádza do Nemecka. Zistili mu rakovinulymfatických uzlín a on si chce život vychutnať. Navyše sú už mnohé liečebnémetódy, ktoré tento typ rakoviny dokážu úplne vyliečiť a v Nemecku bude maťviac možností. Možno len pred tým všetkým utekal, možno chcel naozaj skúsiťniečo nové..
Bola rada, keď sa dozvedela, že Lukáš mápriateľku, dúfala, že konečne bude šťastný. V jedno letné ráno však znovuzavolal. Je na Slovensku, jeho stav sa rapídne zhoršil. Chcela ho vidieť, musí,zaslúži si to. Znovu jej opakoval, ako veľmi ju ľúbi a nikdy neprestal.. Ona mutie slová však nedokázala opätovať. Mala ho rada, v podstate ľúbila, no nie akoon ju. Do nemocnice za ním ju však nepustili, vraj musí byť v prísne sterilnomprostredí, tak s ťažkým srdcom opúšťala budovu v nemocnice, kde on leží úplneopustený.
O týždeň počuje v telefóne hlas, ktorý jejoznamuje, že Lukáš umrel. V tichosti, bez slova rozlúčky navždy zaspal 17.júna2006...
