Letenka kúpená a pas s vízami týždeň pred plánovaným odletom stále nikde. Každé ráno som vyzerala poštárku, ktorá vytrvalo prechádzala okolo nášho domu vo Vranove s prázdnymi rukami. Angolská ambasáda v Berlíne sa teda vôbec neponáhľala. Tri dni pred odchodom. Telefonát na ambasádu potvrdil podozrenie, že pas nikdy neopustil Berlín. Dôvod? Úplne prostý - zabudli ho poslať. Ešteže existujú kuriérske služby. Kým pas putoval na Slovensko, ja som sa doma balila, lúčila s rodinou a rozmýšľala, či do tej Angoly nakoniec odídem alebo nie. Deň pred odchodom. Po ceste sa pas stihol niekde zapotrošiť a zásielka sa nedala vystopovať. Večer sa však našťastie objavil v Bratislave, tak ho naložili do kamiónu, aby bol na druhý deň ráno na východe. Výsledok bol asi taký, že som o ôsmej ráno v deň svojho odchodu stála pred dverami zberného skladu v Humennom, kde mi konečne dali do ruky môj pas a v nich vytúžené víza, moju vstupenku do Angoly. A tak mi už nič (okrem dvojhodinového meškania rýchlika) nebránilo v tom, aby som opustila rodnú hrudu a vstúpila na červenú zem, ktorá sa mi na jeden rok stane domovom.
V Angole som dva mesiace. S parťáčkou Dianou sme sem prišli ako saleziánske misijné dobrovoľníčky pracovať do formačného centra pre chlapcov z ulice. To, že pochádzajú z ulice neznamená, že nemajú rodiny. Väčšina z nich ich má, no finančná situácia im nedovoľuje navštevovať školu, preto sa bezcieľne poflakujú po uliciach hlavného mesta, Luandy. Kým dievčatá ostávajú doma na robotu, chlapci sú vystavení nebezpečenstvám "tam vonku". Ulica je miestom, kde sa stretávajú s alkoholom, drogami či zbraňami. Je miestom, kde platia tvrdé pravidlá gangov. Je miestom, kde sa dieťa stáva dospelým predčasne. Možnosť na únik z tejto smutnej reality aspoň kvapke chlapcov ponúkajú aj saleziáni dona Bosca, tu v Angole špeciálne žijúca saleziánska legenda - Padre Roberto. Saleziáni ich oslovujú v uliciach a dávajú im príležitosť spoznať aj iný spôsob trávenia voľného času ako s fľašou toluénu pod nosom či žobraním. V Luande je niekoľko saleziánskych centier, kam chlapci prichádzajú na tzv. oratóriá. Dostanú najesť, zahrajú sa, zaspievajú a ktorí potrebujú prístrešok, tak ho v centrách nájdu. Dvere sú otvorené pre každého, kto sa chce vzdať drog a alkoholu. Po čase začínajú študovať. V tomto štádiu prichádzajú niektorí z nich k nám do Kala-Kala.
Lixeira. V preklade Smetisko. Jedna z najchudobnejších štvrtí Luandy, odkiaľ prichádza mnoho z našich chlapcov. V pozadí vidieť rýchlo rastúcu bohatú časť hlavného mesta. Kontrasty rozvojového sveta. Fotografia je fotená zo saleziánskej školy na Lixeire.
Kala-Kala je vlastne internátnou školou. Leží na samote v prírode, 70km od Luandy. Máme tu 89 chlapcov vo veku od 13 do 19 rokov, ktorí sú rozdelení do troch ročníkov. Keď prídu do centra, väčšinou nevedia ani písať a čítať, začína sa úplne od nuly. V rámci jedného ročníka zvládnu dva štandardné ročníky, takže po troch rokoch odídu ako zabsolvovaní šiestaci. Okrem školy tu majú odborné kurzy ako poľnohospodársky, elektrotechnický, stolársky, stavbársky či zváračský kurz. Život v Kala-Kala však nie je ľahký. Vydržia tu skutočne len najvytrvalejší chlapci. Počas celého roka majú totiž len dva mesiace, kedy odchádzajú domov naspäť k rodinám. A teraz zavrite oči a skúste si predstaviť 90 problémových pubertiakov zavretých takmer celý rok v jednom centre. Už? Výborne. A teraz do tej predstavy zapracujte dve celkom sympatické Slovenky. Zábavná predstava? Tak to by teda mala byť!
Do môjho nového krásneho života vás nechám nazrieť aj prostredníctvom tohto videa:
http://www.youtube.com/watch?v=SUOOEULQZT4&feature=youtu.be
Pred príchodom do Kala-Kala som mala značné obavy. Nikdy som nepracovala s mládežou. Nikdy som neanimovala. Nikdy som nehrala futbal či basketbal. Nikdy som sa neučila portugalčinu. A viete, čo vám poviem po dvoch mesiacoch? Pracujem s mládežou. Animujem. Učia ma hrať futbal a basketbal. A snáď najmenej uveriteľná vec - hovorím po portugalsky! Chlapci si ma získavajú každý deň viac a viac. Keď sa na nich pozriem, vidím krásnych mladých chalanov, ktorí hrajú futbal ako Ronaldo a capoeiru cvičia akoby to robili od narodenia. Vidím energiu, túžbu plniť si sny, vidím jazvy starých zranení a chuť žiť lepší život. Sú to moji hrdinovia a keďže ich tak zbožňujem, predstavujem vám na úvod aspoň niektorých z nich.
Anjo
Joao
HeavyC
Gugu
Pascoal
Danny
