Už 12 rokov pracujem v oblasti rozvojovej spolupráce a mnohé z projektov, ktoré som pripravila a manažovala, sa realizovali v Keni. Tam som spoznala Erica, saleziánskeho kňaza, ktorý mi predstavil mnohé saleziánske diela v Keni a Tanzánii - školy, učňovky, centrá pre deti ulice. Precestovali sme spolu tisíce kilometrov v týchto východoafrických krajinách a vďaka tomu sme sa aj dobre spoznali. Eric si ma získal svojím dobrým srdcom, humorom a pozitívnym prístupom k životu. V súčasnosti pôsobí v Ríme. Minulý rok pracovne navštívil Slovensko so svojím českým kolegom Pavlom, tiež saleziánskym kňazom, a pri tej príležitosti sa zastavili na návšteve u nás doma.
Moja staršia dcéra mala v tom čase 4 roky. Ešte nikdy nevidela černocha a nevedela som, ako zareaguje. Na moje prekvapenie ju však výzor Erica vôbec neprekvapil. Sedela s nami pri stole, obom návštevníkom živo ukazovala hračky, nosila im plechové šáločky s akože kávou a rozdávala drevené akože koláčiky. Návšteva sa niesla vo veselom duchu, no ako to už býva, všetko dobré raz musí skončiť. Eric s Pavlom museli cestovať ďalej, preto sme sa s nimi rozlúčili a vyprevadili ich k autu. Keď sme sa vrátili dovnútra, dcérka sa ma pýtala, kde som tých dvoch pánov vlastne prvýkrát stretla. Začala som jej vysvetľovať, že Erica som spoznala v Afrike. Zastavila ma a opýtala sa: "Počkať, Eric bol ktorý - ten vysoký či nízky?"
Malé deti sú v tomto úžasné. Nerobia medzi ľuďmi rozdiely. Neexistuje u nich my a oni. Nerozlišujú rasu, národnosť, sociálne postavenie, náboženskú príslušnosť... Všetci sme ľudia, všetci sme rovnakí (akurát, že niektorí sú vysokí a iní nízki). Myslím, že v tomto postoji sa máme od detí čo učiť.
Moja detská kniha "Vrúcna prosba" má silné posolstvo aj pre nás dospelých. Pripomína nám práve toto - že rozdiely medzi ľuďmi nerobia deti, ale my dospelí. Pozývam vás, aby ste podporili vydanie tejto knihy, ktorá inšpiruje k láskavosti a pomoci iným. Môžete tak urobiť kúpou knihy v predpredaji TU.
