Dodnes je pre mnohých občanov Slovenskej republiky traumou, z ktorej sme sa celkom nespamätali a pre mnohých z našich rodičov aj dôvodom, prečo je dnes na Slovensku hlboká nedôvera v inštitúcie (súdy...) a politickú sféru, ako takú. V tomto čase nám unikal vlak integrácie do moderných európskych dejín, keď nás Západ považoval za „čiernu dieru“ uprostred Európy. Kým okolité národy, ku ktorým máme historicky a socio-kultúrne najbližšie (Česko, Maďarsko, Poľsko) sa pripravovali na vstup do EÚ či NATO, Slovensku hrozil skôr odstredivý bieloruský scenár či v lepšom chudobný ukrajinský osud.
Vymedzenie pojmu
Pod pojmom mečiarizmus rozumiem hlavný slovenský politický fenomén takzvaného postkomunistického obdobia.
Postkomunizmus je nie je ľahké úzko definovať, ale mohla by som ho zjednodušene pomenovať ako prvú fázu, ktorou si prešli krajiny bývalého sovietskeho bloku bezprostredne po páde sovietskeho režimu. Toto obdobie je typické nezrelosťou inštitúcii, rodiacej sa demokracie s detskými chorobami, eróziou morálky, prudkej straty nádeje zo zmeny a politickým cynizmom. K moci nastupujú buď rôzni pohlavári minulého režimu (napríklad preto, že v prostredí disidentov sa prirodzene nemohli vyformovať kádre vyučené v schopnosti zvládať náročné riadenie štátu a preto aj nový režim potreboval pomoc od komunistov), alebo o ľudí, ktorí boli „zorientovaní“ vo využívaní moci na osobné účely (ľudovo „vexsláci“ alebo šéf firmy Váhostav Juraj Široký a ostatní oligarchovia, ktorí zbohatli práve v období mečiarizmu). V tomto čase ľahko dochádza k erózii základnej dôvery v politiku – obzvlášť preto, že medzi mohutnou nádejou, ktorú cítil ľud v revolučných časoch Novembra ´89 a realitou nastáva obrovská priepasť.
Mečiarizmus vypĺňa práve toto obdobie. Hoci postkomunizmus je aj v ostatných krajinách východného bloku reprezentovaný podobnými negatívnymi fenoménmi, a dá sa v istom zmysle chápať ako nevyhnutná dať doby politickej transformácie, mečiarizmus toto obdobie vypĺňa vlastnými špecifickými odlišnosťami, ktoré pre iné režimy nie sú typické a z nášho postkomunizmu robia brachiálne obdobie moci. Mám na mysli najmä únos prezidentovho syna, vraždu Róberta Remiáša, protiústavné zbavenie mandátu poslanca Gauliedera či „noc dlhých nožov“, keď vláda počas nočného rokovania ovládla všetky dôležité funkcie v štáte, na ktoré mal dosah parlament.
Vymedzenie času
Mečiarizmus je obdobie, ktoré môžeme datovať nástupom Vladimíra Mečiara k postu premiéra v roku 1992. Na tomto poste s krátkou prestávkou Moravčíkovej vlády sa udržal do roku 1998, keď ho porazila opozícia vedená stranou KDH (v účelovom zoskupení s menšími stranami vystupujúca v tomto čase ako koalícia SDK). V tomto roku sa Mečiar aj „rozlúčil“ známym televíznym vystúpením, keď nám zaspieval a zakýval.
V širšom zmysle však za obdobie mečiarizmu považujem aj obdobie prvej Ficovej vlády, keď strana Smer vstúpila do koalície s Mečiarovou stranou Hnutie za demokratické Slovensko a Mečiar, o ktorom som si myslela, že v roku 1998 naozaj odkýval, sa opäť chopil vládnej zodpovednosti.
Ničmenej vrcholné obdobie mečiarizmu vymedzujem jeho druhou vládou, teda rokmi 1994-1998, keď došlo k jeho najvážnejším dôsledkom.
Ako symbolickú bodku považujem zrušenie takzvaných Mečiarových „amnestii“, ku ktorému došlo ústavným zákonom začiatkom tohto rok, ktorý potvrdil v máji Ústavný súd.
Pôvod mečiarizmu
V bývalých komunistických krajinách sa po roku 1989 dostali k moci predovšetkým zástupcovia z radov protikomunistického disentu (napríklad v Poľsku predáci strany Solidarita). Slovensko je v tomto netypickým príkladom. Na našom území bola jediná forma silného disentu reprezentovaná tajnou Cirkvou a jej politickým blokom okolo Jána Čarnogurského. Napriek tomu sa hlavnou politickou silou po Novembri stalo občiansko-liberálne hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN), ktoré krátko nato zaútočilo na Čarnogurského stranu KDH a osočilo ju z toho, že na Slovensko prináša novú, takzvanú „čiernu totalitu“ – zákaz potratov a pod. Dôsledkom tohto podpásového úderu zo strany najbližšieho spojenca stráca KDH vplyv (jej politické preferencie padajú na polovičnú úroveň), naopak VPN do svojich radov prichýlili bývalých komunistov okolo Vladimíra Mečiara.
Kým v prvých slobodných voľbách malo VPN 27 percent hlasov a KDH 19, vo voľbách v rokoch 1992 a 1994 už VPN neexistuje, nahradilo ho Mečiarove HZDS s podporou 35, respektíve 37 percent a KDH sa od týchto čias pohybuje už len na úrovni cca 8-9 percent. Postkomunistický priestor je od tejto chvíle definitívne ovládnutý Mečiarom, ktorý sa s pôvodnými lídrami VPN ocitol vo vážnom spore, ktorý politicky vyhral. Predáci VPN nadobro miznú zo scény.
Občianski liberáli, ktorí zaútočili na svojho hlavného spojenca KDH, týmto dosiahli zánik svojej strany VPN a nástup mečiarizmu. O šesť rokov neskôr je to práve KDH, ktoré Mečiara porazí. Táto kľúčová dejinná rola tohto hnutia sa podceňovanej a dnes úplne vyhoretej strane KDH nepriznáva, čo nie je dôležité ani tak pre samotné KDH, ako skôr pre našu schopnosť vyrovnávať sa s našimi minulými dejinami a tak zabrániť ich opakovaniu.
Hlavné excesy HZDS
Najväčšie zlyhania slovenskej demokracie v období mečiarizmu môžeme zhrnúť do nasledujúcich bodov (ktoré však nebudú úplné, len reprezentatívne):
1, Únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho. V čase vrcholiaceho zápasu medzi premiérom Mečiarom a prezidentom Michalom Kováčom došlo k prepadu, omámeniu, únosu a zavlečeniu prezidentovho syna do Rakúska. Podľa medializovaných informácii príkaz na tento čin bol politického charakteru a zrealizovala ho Slovenská informačná služba.
2, Vražda Roberta Remiáša. Policajt Robert Remiáš bol spojkou medzi svedkom únosu a slovenskou opozíciou. V roku 1996, krátko po únose, zhorel v aute, v ktorom bol aktivovaný nástražný výbušný systém. Väčšina politológov je presvedčená, že šlo o úkladnú vraždu, ktorú vykonalo bratislavské podsvetie na objednávku vtedajšieho riaditeľa SIS Ivana Lexu. V tomto čase teda Mečiar zneužíval štátne inštitúcie na zločineckú prácu proti vlastným občanom, alebo priamo spolupracoval s mafiou.
3, Protiústavné zbavenie mandátu poslanca Gauliedera, poslanca HZDS, ktorý sa vzpriečil Mečiarovi.
4, Noc dlhých nožov. Noc z 3. na 4. novembra 1994, keď vláda bez účasti opozície odhlasovala v parlamente množstvo zákonov, ktorými ovládla množstvo štátnych orgánov.
Vladimír Mečiar sám seba nepovažuje za zločinca ani muža, ktorý zneužíval politickú moc. Z dokumentu Terezy Nvotovej je zrejmé, že on sám sa považuje za zakladateľa štátu, ktorý v danom čase robil rozhodnutia, ktoré považoval za potrebné. K vysporiadaniu jeho samého s minulosťou teda nedôjde. Ako povedala autorka dokumentu: „O tom, kto je Mečiar, vie len on sám.“
