Bol som dnes na stanici vo Vrútkach. Rýchlik meškal, a tak som sa rozhodol, že pôjdem na poštu poslať zopár listov, a len tak si pozrieť, napohľad nezaujímavé mestečko v oblasti Turca. Prekvapením pre mňa bolo blikajúce červené svetielko, ktoré navyše vydávalo záhadný pišťavý zvuk podobný hlodavcom. Tých je vo Vrútkach určite dosť. Veľmi ich v láske nemám, tak ma to tam ani neťahalo. Zvuk bol v tónoch morzeovky. Keďže z morzeovky poznám len základnú funkciu, teda SOS, zistil som, že SOS to nebolo. To bolo jasné. Možnosťou bolo, že to nebude morzeovka, ale nejaká iná forma komunikácie. Chcel som už kráčať ďalej, s dobrým pocitom, že polícia si plní svoju prácu a už aj vo Vrútkach majú priemyselné kamery. Potom som si uvedomil, že nemám kde ísť ďalej, veď naľavo je pošta a mám ísť poslať listy. Skoro som na ne zabudol. Na pošte som vypísal adresy na obálky a počkal som si chvíľku v rade. Takmer všetci sa tu rozprávali o dvoch veciach: o Superstar, a o extrémne nízkom tlaku, ktorý dnes panuje. Aj mňa s toho bolela hlava. Cestou na stanicu som však nemohol nemyslieť na dve veci: Rizikový stupeň 1 hlásený v správach a skutočnosť, že pri odchode som už žiadne svetlielko nevidel. V správach hlásili že všade je normálny tlak a rizikový stupeň 1. Takže relatívne žiadny problém. Ale vo Vrútkach to bolo iné. Bolo slnečno, takmer žiadny oblak, na druhej strane extrémne nízky tlak. Nešlo mi to do hlavy. Druhou vecou, ktorá mi vŕtala v hlave bola skutočnosť, že pri východe z pošty som už svetielko pri pošte nevidel. Vysvetľoval som si to tým, že som si ho pri šprinte na stanicu nevšimol. Všetci vrátane mňa, sme boli dnes nejakí spomalení. Veď jeden list som zalepoval asi 3 minúty! A najviac si neviem predstaviť, prečo bol všade taký čudný, smolno-pušný, zápach. A pritom počas zimy sa cesty neplátajú! Dobehol som na stanicu. Privítal ma staničný rozhlas s hlásením, že rýchlik z Bratislavy do Košíc bude meškať asi 25 minút. Všetko bolo ako hore nohami. Chcel som si ísť zatiaľ overiť na neďaleký internet, ako je to vlastne s tým počasím a zápachom. V miestnych potravinách som sa okrem miesta internetu dozvedel, že má prísť chemická hliadka zo štátneho zdravotného ústavu z Banskej Bystrice. Uviazli však na Donovaloch. Všetky horské prechody sú však podľa nemenovanej rozhlasovej stanice prechodné. Staršia pani, platiaca predo mnou za 3 rožky a jednu horčicu poznamenala, že je to asi jarná únava. Pôjde si vraj ľahnúť. Pán, ktorý pred predajňou bafkal cigaretu, mi na diktafón povedal, že niečo sa šíri cez internet. Nechápal som tomu všetkému. Rýchlik zvýšil svoje meškanie na 40 minút ale ľudia vôbec neboli nahnevaní. Slováci jednoducho nie sú revolucionári, ale aj tak. Tí, ktorí boli na lavičke podriemkavali. Išiel som na internet. Nedozvedel som sa nič, pretože vraj majú vírus. Od vedúceho predajne som sa dozvedel, že asi o 5 minút má prísť technik z Martina, mám vraj počkať. Išiel som von. A zrazu som znovu zbadal červené svetielko. Záhadný pípajúci zvuk ma volal k sebe. Prišiel som. Ocitol som sa v miestnom, dosť zničenom parku. Nechápal som ničomu, smrad sa zväčšoval. Rozmýšľal som nad rozhovorom s pánom pri potravinách. Vravel, že je to vina USA, vina globalizácie, ale aj Greenpeace, lebo sú to len byrokrati. Je to vraj aj vina internetu, cez ktorý sa už šíri všeličo. A v neposlednom rade aj geopatogénne zóny. Pred 120 rokmi vraj vo Vrútkach taká bola v parku, preto sa mesto oň prestalo starať. Videl som záhadný tanier. Bol pri strome s maďarským nápisom Vygyázz harapós kutya. Ten tanier nebol väčší ako priemerný tanier, bol však elektronický a v strede bola malá obrazovka. Nikdy som nič podobné nevidel. To bolo to svetielko, ktoré na ňom svietilo. Zrazu však svietilo namodro a ozvala sa ľudská reč. Obzrel som sa, ale nikoho som nevidel. Hlas bol stále podobnejší slovenčine, nakoniec sa premenil na čistú slovenčinu. Vytiahol som diktafón a opýtal som sa, či môžem nahrávať. Ozvalo sa: „Áno, ale len relačne!" Tento výraz som počul prvý krát v živote. Ani toto digitálne médium som v živote nevidel. Na monitore bola tvár, ktorú som odfotil, avšak sa nezachovala ani 1 fotka. Tá na Blogu je len ilustračná. Hlas hovoril, že všetko je pripravené a máme si dať pozor na internet. Správanie ľudí je vraj nevďačné. Vraj vďaka mimozemským tanierom funguje náš internet. Bil je podľa neho amatér. (Myslel zrejme šéfa softwarovej firmy). Máme si dať poradiť. Chcú spolupracovať. Hlas zanikol a tanier odletel smerom k slnku. Oslepilo ma. Cítil som sa ako Pavol z Torzu, keď oslepol v Damasku. Teraz už sedím vo vojenskej nemocnici v Ružomberku a rozmýšľam nad tým, či tomuto príbehu niekto verí. Riaditeľa nemocnice sa chcem opýtať ako je to s tými patogénnymi zónami. Vás všetkých sa opýtam, či sa Vám nezdá, že aj bulvár robí podobným štýlom. Často si vymyslí nejaký ohromujúci BOOM príbeh a potom predá milión výtlačkov. Nedajme sa bulvárom oblbnúť. Tento príbeh je samozrejme vymyslený. Ospravedlňujem sa tým, ktorí mu uverili. Ale však aj fantázia patrí do života, tak píšme na tomto blogu aj o UFO. Prajem pekný deň bez patogénnych zón.
