Koaliční lídri menia zásadové postoje podľa momentálnej výhodnosti a občania sa stávajú len unavenými divákmi tej istej frašky. Čo sa stalo s riadením štátu a spravodlivosťou?
Slovenská politika je dnes skôr javiskom než štátnickou činnosťou. Kým ešte včera zneli z úst koaličných lídrov hrozby a „zásadné“ postoje, už dnes ich menia za pár riadkov v tlačovej správe. A my to opäť sledujeme, často už bez prekvapenia – veď poznáme herecké obsadenie aj štýl réžie. Najnovšie sa tejto roly opäť chopil Andrej Danko. Ešte pred pár dňami sa teatrálne zastrájal, že ak Slovensko podporí 18. sankčný balík EÚ voči Rusku, bude to „totálny problém“. Výrazná mimika, veľké slová, známy štýl. No len čo premiér Fico sankcie napokon podporil, Danko rýchlo zmenil tón, už nešlo o zradu záujmov Slovenska, ale o „pochopenie“, pretože premiér vraj čelil „obrovskému tlaku“.
Tak sa z „totálneho problému“ stal úplne prijateľný výsledok. Bez protestu, bez zmeny vo vláde, bez dôsledkov. V normálnej demokracii by to znamenalo aspoň politickú diskusiu alebo koaličnú krízu, u nás však stačí úsmev pred kamerami a tlačovka s frázou o „zárukách“, ktorým už ani samotná SNS zjavne nerozumie. Aby bolo divadlo úplné, SNS si na september pripravila ďalší výstup: návrh na zníženie platu prezidenta SR Petra Pellegriniho o 50 % – z 18 000 eur na 9 000. Argument? Prezident má „len protokolárne povinnosti“ a najvyšší plat by mal mať premiér. Vraj ide o spravodlivosť. Ale kde bola táto spravodlivosť, keď bola prezidentkou Zuzana Čaputová? Vtedy SNS nenavrhovala nič. Zníženie platu prichádza až teraz, keď je hlavou štátu koaličný partner, ktorý získal popularitu a možno v budúcnosti ohrozí mocenskú rovnováhu. Zrazu ide o symboliku. O mocenský signál, nie o systémové riešenie. Toto nie je o platoch, sankciách, ani o štátnickej zodpovednosti. Toto je o tom, že koaliční lídri konajú podľa momentálnej výhodnosti. Presne tak, ako Boris Kollár, ktorý ešte v roku 2020 tvrdil, že nikdy nepôjde do vlády so Smerom, len aby sa o tri roky pravidelne dohodoval s Ficom a Hlasom. Alebo ako Fico, ktorý tvrdil, že na Ukrajinu „nepošleme ani jeden náboj“, no vláda neskôr ticho pokračovala v technickej pomoci.
Politika bez pamäti, bez zodpovednosti, bez hanby.
Z toho všetkého vyvstáva nepríjemná otázka: Je politika ešte vôbec o riadení štátu, alebo len o marketingu? Lebo pokiaľ neexistuje pevnosť názorov ani elementárna konzistentnosť, potom je všetko len hra. Divadlo pre voličov. Ale hra, kde si herci píšu scenár za pochodu a diváci už dávno netlieskajú, len sa unavene dívajú.
Občania sa tak opakovane stávajú len divákmi v hre, kde hlavné úlohy hrajú postavy bez pevného charakteru. Ak sa divák rozhodne zostať ticho alebo vôbec neprísť do hľadiska (čítaj: nevoliť), ťažko sa potom čudovať, že sa na javisku hrá stále tá istá fraška, tie isté bábky, ktoré za pomoci oligarchov z mocenských kruhov ťahajú nitky z pozadia. Ako dlho ešte budeme ticho sledovať, ako sa nám pred očami rozpadáva krajina?
