„Osud je malůvka hebká jak oblaka, šaškovská čepice smutného zpěváka…“
Tieto slová Jaromíra Nohavicu dokonale vystihujú jeho pohľad na život. Osud nie je tvrdý ani jednoznačný, je jemný, hravý a zároveň melancholický. Ako šaškovská čiapka na hlave smutného speváka, spája humor a smútok, radosť a bolesť, ktoré sa miešajú v každodennom živote. Nohavica dokáže v jednom obraze zachytiť pocity, ktoré iní opisujú stranami, a práve v tom spočíva jeho jedinečná sila.
Jarek. Milovaný aj nenávidený
Tento pohľad na život a osud sa odráža aj v jeho dokumentárnom filme Jarek, ktorý odhaľuje Nohavicov komplexný príbeh. Napriek tomu, že je vďaka svojej tvorbe a koncertom veľmi váženým umelcom, premiéru filmu navštívilo len málo kolegov, časť z českého šoubiznisu sa v jeho významný deň naňho vykašľala.
Na pódiu dokáže vytvoriť čarovnú chvíľu spolupatričnosti, kde publikum na dve hodiny zabudne na každodenné spory. Jaromír Nohavica píše piesne, ktoré sú jednoduché, no hlboké, osobné, filozofické a nadčasové. V tomto ohľade pripomína básnikov Válka či Mihálika, ktorí tvorili počas komunistickej éry: umelci, ktorých dielo pretrváva, aj keď politický kontext zostáva súčasťou ich príbehu.
Ambivalencia života a tvorby
Nohavicovu minulosť sprevádzajú kontroverzie, kontakty so ŠtB či prijatie medaily od Vladimira Putina. Tieto kontroverzie jeho tvorbu neznižujú, ale pridávajú jej hĺbku a nútia k zamysleniu.
Jaromír Nohavica je teda postava dvoch tvárí: jeho piesne a koncerty rezonujú dodnes, zatiaľ čo jeho politická minulosť zostáva témou verejnej diskusie. Táto kombinácia genius loci a kontroverzie robí z jeho príbehu fascinujúci portrét umelca, ktorého nemožno ignorovať. Jeho hudba nás rozosmeje, dojme a prinúti premýšľať o živote, osude aj ľudskej povahe.
A napokon, možno platí aj pri hodnotení Nohavicu:
Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom.
