nemáme rovnaké šance.

V období Francúzskej revolúcie, na konci osemnásteho storočia, sedeli v parlamente na pravej strane aristokrati a monarchisti - zástancovia starého poriadku, bohatí mešťania a zástancovia slobodného trhu- teda zástancovia vyšších vrstiev. Vľavo sedeli zástupcovia ľudu- ktorí sa snažili presadiť zmeny. Ľavica stála na strane stredných a nižších vrstiev ľudí - hlavne robotníkov. V súčasnej dobe sa nedá presne určiť, ktorá strana je ľavicová, alebo pravicová, programy strán, aspoň niektoré body - ekonomické a sociálne , sú akoby úplne totožné. Deje sa to hlavne z populistických dôvodov. Strany presadzujú politickú rovnosť, sociálnu rovnosť a rovnosť príležitostí, vedia, ako sa zapáčiť...Je to trend. Aj výbor Európskeho parlamentu pre občianske slobody, spravodlivosť a vnútorné veci zorganizoval na pôde Európskeho parlamentu konferenciu s názvom : „Koniec diskriminácie - Sen či skutočnosť?, diskutovali poslanci, zástupcovia Európskej komisie aj členovia mimovládnych organizácií. Zaujalo ma to. Čo si budeme nahovárať, rodová rovnosť neexistuje. Stále nemáme rovnaké šance ani možnosti. Uvediem vám príklad. Poznám skvelého chlapíka, je to biely Róm - zámerne používam tento oxymoron. Neviem totiž nájsť výstižnejšie prirovnanie. Poznám ho roky. Na prvý pohľad nenápadný, vážny muž, ktorý vás, nechcem to tvrdiť, že ignoruje - jednoducho si vás nevšíma. Mám na ľudí šiesty zmysel, ktorý ma ešte nesklamal, ani v tomto prípade... Mala som možnosť sa s ním porozprávať. Môžem vám povedať, že do vrecka schová všetkých „pseudointelektuálov", ovláda trigonometriu - aj v praxi, má neuveriteľný prehľad v geografii a nadpriemernú inteligenciu. Nehovorí veľa, fyzicky pracuje a nesnaží sa vás ohúriť tým, aký je múdry. Už stratil ilúzie, že môže niečo zmeniť, už vie, že niekedy sa nedajú vyrovnať rozdiely , ktoré vznikajú bez pričinenia, dieťa narodené v chudobnej rómskej rodine, nemá rovnaké šance ako jedináčik v bohatej rodine niekde v Bratislave... Jeho syn ešte ilúzie má, odišiel do Anglicka, kde pracuje ako čašník, cítila som hrdosť v jeho hlase, keď o ňom hovoril...Povedala som mu, že o ňom napíšem... Prvýkrát ako ho poznám sa usmial...Vtedy som si sľúbila, že raz, keď budem sedieť v parlamente, bude môj poradca pre sociálne slabšie skupiny. Dám mu šancu, lebo niekedy celý život čakáme na výnimočného človeka, namiesto toho, aby sme obyčajných ľudí okolo nás zmenili na výnimočných.