Zasa sú tu Vianoce. Čas, keď túžime po pokoji, no často ho vymeníme za zhon. Deti sa tešia, my dospelí sa naháňame. Zapĺňame domy jedlom, darčekmi a očakávaniami, no pritom zabúdame na to najdôležitejšie: na seba navzájom.
Naháňame sa za vecami, akoby nám mali priniesť šťastie. No tie najkrajšie dary sa kúpiť nedajú. Sú tiché, nenápadné a zadarmo: úsmev, pohladenie, láskavé slovo, čas, ktorý venujeme svojim blízkym. Bez nich sme chudobní, aj keby sme mali všetko.
Keby sa platilo láskou, boli by sme bohatí? Alebo by sme zistili, že máme prázdne dlane?
Poznáte tento príbeh?
Kedysi dávno zvolali zvieratká snem. Líška sa spýtala veveričky: „Čo pre teba znamenajú Vianoce?“
Veverička odpovedala: „Pre mňa znamenajú Vianoce krásny stromček ozdobený množstvom žiariacich sviečok a cukrovinkami, ktoré mám tak veľmi rada.“
Líška sa pripojila so svojou predstavou: „Pre mňa, samozrejme, nesmie chýbať voňavá pečená husička. Bez pečienky by to ani neboli skutočné Vianoce.“
Do debaty sa pridal medveď: „Vianočka! Na Vianoce musím mať obrovskú sladkú vianočku!“
Straka si zasnene povzdychla: „Podľa mňa sú na Vianoce najdôležitejšie krásne a ligotavé šperky a ozdoby. Na Vianoce sa predsa musí všetko ligotať.“
Pozadu nechcel ostať ani vôl: „Všetci sa mýlite. Vianoce robí Vianocami až šumivé šampanské. Ja by som ho vypil hoci aj dve fľaše!“
Somárik, ktorý to už nemohol vydržať, sa rýchlo zmocnil slova: „Ach, vari ste sa všetci zbláznili? Veď na Vianociach je najdôležitejší Ježiš! Azda ste na to už zabudli?“ Vôl sa zahanbil, sklopil svoju veľkú hlavu a zabučal:
„A vedia to vôbec ľudia?“
(Bruno Ferrero)
Prajem vám Vianoce plné ticha, ktoré lieči, blízkosti, ktorá hreje, a lásky, ktorá nepotrebuje dôvod.
Nech svetlo nehorí len na stromčeku, ale aj v srdci.
Aj keď som ďaleko, som v každom písmenku s vami.
Krásne sviatky, priatelia.
