Budete sa pýtať, prečo. Predpokladám, že ste ich ešte nemuseli vidieť, lebo túto veľkú bilbordovú kampaň rozbehla SDKÚ tento týždeň v Bratislave.
Posolstvo kampane znie: „Strana má viac ako dvetisíc členov, nie len dvoch poslancov v Národnej rade.“ A má využiť tváre štyridsiatich regionálnych politikov. V Bratislave ide o málo známych ľudí. Na bilbordoch je brat predsedu Pavla Freša Slavomír, šéfka Frešovej župnej kancelárie Barbora Oráčová či šéf volebného štábu strany a Frešov župný poradca Peter Húska.
No a pokiaľ ide o tie bilbordy, tak tie sú vlastne dvojznačné, pretože je tam napísané „Ja som“ a potom je tam logo SDKÚ, čiže sa to dá čítať ako „Ja som SDKÚ“, ale je tam okrem príslušnej hlavy aj meno k nej prislúchajúce, takže sa to dá čítať aj ako „Ja som Peter Húska“ alebo sa to dá čítať ako „Ja som Peter Húska SDKÚ“.
Celé to až veľmi pripomína slogan Aj ja som Charlie, a preto sa neodolateľne natíska otázka, aký zmysel majú bilbordy SDKÚ. Slogan Aj ja som Charlie vyjadroval solidaritu s obeťami teroristického útoku. Teraz je jedno, či práve takáto reakcia na útok bola správa, faktom však je, že bola zrozumiteľná. Avšak slogan Ja som SDKÚ je z politického hľadiska úplne mimo, pretože pri zjavnej podobnosti s Charlie Hebdo dochádza ku konfúzii symbolov. To akože máme chápať najnovšiu kampaň SDKÚ ako prejav solidarizovania sa SDKÚ so sebou samou? Je táto strana už v takých troskách, že sa k nej jej vlastný členovia musia hlásiť ako k obeti alebo objektu drastickej devastácie?
Keď sa tak nad tým človek zamýšľa, tento symbol je síce mierne morbídny, ale v podstate presný. Pavol Frešo priviedol SDKÚ na psí tridsiatok a tých pár dobrodruhov, čo pri ňom ešte ostali, predstavujú takú politickú raritu, že musia verejnosť presviedčať, že sa naozaj k tejto mŕtvej strane hlásia. Do svojho politického nekrológu si potom môžu napísať: Ja som bol SDKÚ.
A zaspievať si k nemu môžu tú známu pieseň: Bolo nás jedenásť... A bude vymaľované. Nepotrebovali by ani robiť tak nákladnú kampaň na pohreb SDKÚ.
