Obrázok s týmto textom už dlhšie koluje po internete a Facebooku. Ale náš pán premiér Fico tvrdí, že: „Slovensku sa darí. Slovensko šliape, ekonomicky, finančne, medzinárodne , Slovensko je krajina, ktorá má čo ponúknuť. Ak k tomu ešte pridáme elementárnu mieru politickej stability, som presvedčený, že Slovensko má na to, aby sa približovalo výrazným tempom k priemernej životnej úrovni EÚ.“ Viac tu.
Ďalej nás čaká valorizácia dôchodkov o 2 %. Aj minimálna mzda na Slovensku by mala v budúcom roku stúpnuť zo súčasných 405 eur na 435 eur. Ak zvýšenie minimálnej mzdy pre rok 2017 schváli vláda, dosiahne 52 % čistej priemernej mzdy v národnom hospodárstve. „Konfederácia odborových zväzov však navrhuje pre rok 2017 zvýšenie minimálnej mzdy až na 442 eur. Vychádza pritom z pozitívnych makroekonomických ukazovateľov, ako aj aby výška minimálnej mzdy v čistom dosahovala hranicu chudoby pre rok 2016,“ uvádzajú odborári. Vyjednávajú, aby bolo stanovené, že zarobíte určite aspoň 347 eur za mesiac v čistom. Viac tu.
Minimálna mzda v Česku je 365 eur, v Maďarsku nad 340 eur a v Poľsku 440 eur. Minimálna mzda v SR nie je síce v rámci V4 najnižšia, ale zabudli povedať, že za minimálnu mzdu u nás robí čím ďalej tým viac ľudí. Momentálne asi 6 % aktívnych, to je asi stodesať až stodvadsať tisíc ľudí. V Českej republike je to iba asi tridsať päťtisíc ľudí.
Ak niekto tvrdí, že Slovensko šliape ekonomicky, finančne, tak očividne vie o životných podmienkach bežných ľudí menej než o cenách luxusných hodiniek alebo cenách leteniek na Francúzsku Polynéziu.
Opäť sa pozrime na uvádzanú priemernú mzdu, ktorú väčšina ľudí v mojom okolí jednoducho nemá. Najrozšírenejšie mzdové pásmo, v ktorom sa pohybujú hrubé mesačné mzdy Slovákov zamestnaných na plný pracovný úväzok, je od 400 do 800 eur. To je menej ako priemerná hrubá mzda v našom hospodárstve (883 eur). Alarmujúcim faktom je, že táto väčšina v mojom okolí nemá ani polovicu uvádzanej priemernej mzdy!
Ak sa niekto dostane na dno vlastným pričinením, napríklad tým, že je lenivý chodiť do práce, to je jeho vec. Ale v tomto „právnom“ štáte sú väčšinou chudobné matky s deťmi, invalidi, ktorí nie sú pre tento štát dosť invalidní, pretože im zostala ešte jedna ruka alebo noha. Ďalej potom seniori, ktorých necháva náš štát na pokraji záujmu. Nebudem polemizovať nad výškou materskej či rodičovského príspevku. Ani nad tým, ako uživí matka samoživiteľka z minimálnej mzdy deti, keď otec jej detí jednoducho neplatí výživné a je štátom nepostihnuteľný, čo z praxe takisto poznáme. Uvediem iný príklad.
Štatistici nemerajú chudobu len podľa príjmu, ale tiež podľa materiálnej deprivácie. Materiálne deprivovaný je ten, ktorému sa nedostáva aspoň štyroch z deviatich sledovaných položiek: farebná televízia, telefón, práčka, auto, dostatočné vykurovanie bytu, jesť mäso každý druhý deň, zaplatenie neočakávaného výdavku, uhradenie týždennej dovolenky všetkým členom rodiny a istota, že včas zaplatí nájomné či splatí úver.
A teraz si sami odpovedzte, koľkí z nás, by sa priznali, že sú materiálne deprivovaní, žijú na, alebo pod hranicou chudoby? Z desiatich by sa možno priznali dvaja. Lebo sa hanbia, že napriek tomu, že chodia do práce, živoria. Učitelia ukázali výplatné pásky. Aj knihovníci, spisovatelia, šoféri, ukážme výplatné pásky. To by ešte bolo prekvapení! Na začiatku tohto článku som písala o tom, akí sú ľudia znechutení a zrobení a nemajú už silu sa ani ozvať a nikto si ich ani nevšimne. (A momentálne politikov ľudia nezaujímajú, však nie sú v najbližších mesiacoch žiadne voľby) Ak už nemajú síl, je to hanba aj povedať! Nie pre nich, ale pre našich politikov. Nech vyjdú teda do ulíc všetci s učiteľmi, nech konečne Slovák Slováka podporí a nie len závidí. A bude lepšie!
Potom by predstaviteľov vlády a politikov muselo začať zaujímať ako chudobu zmierniť a ako sa zaslúžiť o to, aby sa ľuďom v ich krajine, ktorej vládnu, dobre viedlo.
