Téma, kedy nám už niekoho prinesieš ukázať, sa stáva „nočnou morou" nedeľného rodinného obeda, kamarátky na mňa už nemajú popri materských povinnostiach čas, na firemný ples radšej pre chorobu odmietnem ísť. Znamená byť single niečo naozaj beznádejné? Je single vlastne "lúzer" v oblasti vzťahov? Rozhodne si to nemyslím, ale skúsim definovať, prečo s týmto pojmom majú Slováci taký problém.
Z každej strany sa na nás valia obrázky šťastných, krásnych a úspešných ľudí, aj my chceme byť takí... V dnešnej spoločnosti sa asi iné nepripúšťa. Prečo? Dávame pozor, či sme dosť "cool a trendy", či máme dosť luxusný život, aby len všetci videli, akí sme úspešní. Prečo nemôžeme priznať, že sa nám predsa len niečo nedarí? Mať fungujúci vzťah, nájsť niekoho, kto nás bude milovať a tolerovať aj s našimi chybami, je predsa to najzložitejšie, čo v živote človek rieši.
Prečo Slováci radšej sedia doma a so slzami v očiach pozerajú romantické príbehy z tureckých telenoviel, než by trošku aktívnejšie hľadali tú svoju lásku. Majú ľudia strach hlavne z odmietnutia, lebo ho berú ako životnú prehru? Boja sa robiť chyby, pretože dnešný svet to neumožňuje a nedovoľuje, či už v práci alebo v súkromnom živote? Ľudia majú strach niečo urobiť, vyčnievať z radu, pretože sú si nie celkom istí, či sú dostatočne dobrí, krásni, inteligentní..... ak by bol sám sebou, možno by na neho pozerali ako na marťana?
Je to aj o povahe národa? Sme my Slováci naozaj studené psie „čumáky", ustráchané skúsiť čokoľvek nové, čo sa vymyká „normálu"?
Smozrejme, dnešný život je ťažký, ale kedy nebol? Všetci sa bojíme a nie je to len prirodzený strach o zdravie, život a prácu. Mám pocit, že je to aj strach zo samotných ľudí. Kedysi sa neznámi bez problémov zdvorilo porozprávali. Dnes keď sa vám niekto prihovorí, je to určite čudák. V každom vidíme úchyláka, pedofila a "ak budem mať dnes šťastný deň", tak ma iba okradnú.
Lepšie ani nevychádzať z domu, zavrieť za sebou dvere a žiť si v tichosti len vlastný život...Toto chceme? Prestanú ľudia spolu komunikovať, pomáhať si zabávať sa a zoznamovať sa?
Čo s tým?
Zoznamovaním cez internetové zoznamky či inzeráty určite zažijete pár ostýchavých i adrenalínových chvíľ. Tento priestor vám ale dáva možnosť schovať sa za virtuálnu identitu. Byť taký, aký by som chcel byť, atraktívnejší pre potenciálneho budúceho partnera. Ak sa vám podarí začať komunikáciu, "namotávate" sa na písmenká (papier znesie všetko) a možno nereálnu fotku. Takto si budujete virtuálny vzťah značne skreslený vlastnými predstavami, očakávaniami a subjektívnymi dojmami z vašej virtuálnej komunikácie. Po polroku "známosti" sa možno stretnete, a žiadna iskra nakoniec nepreskočí, zoči-voči ste si náhle taaaakí vzdialení.
Zároveň však počujem mnohých známych, že predsa len mali šťastie. Známa moderátorka s postihnutou dcérou po tom, ako ju prvý manžel opusti, našla cez zoznamku svoju životnú lásku, kamarátka, ktorú nechal manžel s dvoma malými deťmi, si prvý a posledný raz v živote podala inzerát a odpovedal ten pravý.
Ďalšou možnosťou sú možno práve pobyty a programy organizované špeciálnymi cestovkami pre singles, kde sa stretávajú ľudia s podobnými záujmami, rovnakými predstavami o kvalitne využitom voľnom čase. Nepripadáte si tam ako outsider a môžete tu spoznať nových priateľov, ak nie tú vašu pravú lásku. Nedávno som sa po pár otrasoch v mojom pracovnom i osobnom živote vrhla do samostatného podnikania - zájazdov a programov určených single cestovateľom, ktorí sú v tejto oblasti diskriminovaní vyššou cenou služieb práve preto, že sú sami ( skoro vždy musia čiastočne platiť aj neobsadené miesto v dvojlôžkovej izbe). Skúsime zabojovať o priazeň a dokazovať, že sa netreba báť ísť medzi ľudí a byť otvorení novým príležitostiam. Držte nám palce!
