A aj potom sa to veľmi nezmenilo. Akurát tak na svojej stužkovej som vypila prípitok, teda svoj prvý alkohol v živote. A potom zas dlho, dlho nič... Môj pohľad na svet bol asi značne obmedzený a striktne čierno-biely. Na svete som videla len dve skupiny ľudí, a to abstinentov, kde som sa zaraďovala ja a na druhej strane alkoholikov, kde som sa za nič na svete nechcela zaradiť...
Možno to znie zvláštne a svojím spôsobom „škatuľkujúco“ ľudí do dvoch skupín, ale v tej chvíli mi to pripadalo správne... Nikoho som neodsudzovala, ale ten okamih, kedy by som začala ja piť mi pripadal ako nejaká hranica, hranica, za ktorú keby som vkročila, nebolo by návratu späť, už nikdy. Hranica medzi detstvom a dospelosťou? ...nechcela som dospieť, nechcela som opustiť svoj krásny svet. A tiež som si vždy chcela asi niečo dokázať, dokázať si, že nebudem piť, že nikto a nič ma k tomu nedokáže prinútiť ani presvedčiť. Túto taktiku som zastávala veľmi hrdo hlavne v spoločnosti, kde sa pilo preto, že sa pilo...
Potom postupne sa ale tento môj striktne jednoznačný názor začal trocha meniť. Už som niekedy aj začala rozmýšľať nad tým, že medzi abstinentmi a alkoholikmi predsa len ešte niečo musí byť, teda nejakí normálni ľudia, ktorí vedia v rozumnej miere užívať alkohol a predsa to z nich nerobí alkoholikov... Už som aj ja zvažovala, že raz TO musí prísť a moja celoživotná fáza abstinencie skončí, ale ešte asi na to nebol ten správny čas, možno správni ľudia, no neviem, ale stále akosi víťazila moja pevná vôľa, chcieť sebe a aj svojmu okoliu niečo dokázať. Cítila som sa byť výnimočná...Teraz mám dvadsať. Už nie som abstinentom, ale zase ani alkoholikom. Mávam ešte niekedy fázy, keď poviem, že nepijem a jednoducho ma nikto a nič nedokáže presvedčiť a myslím si, že je to správne, teda to väčšinou, ak som v spoločnosti, kde sa povie, že teraz pijeme... Ak ma však nikto nenúti ani neprehovára a len tak sa možno vyvinie situácia, už nepoviem, že nie. Nevidím na tom nič zlé, z času na čas si niečo dať... Na druhej strane samozrejme stále nedokážem pochopiť to „pitie pre pitie“ a podobne. Ak sa za triezva celkom rozumní ľudia dopracujú k takému stavu, že s nimi už rozumnej reči niet... Nevidím na tom ani nič vtipné, ani zábavné, jednoducho len smutné. A tiež nedokážem pochopiť, že väčšina mladých ľudí sa už nedokáže baviť bez alkoholu. Idem večer po meste a stretám skupinky 13-15 ročných detí pod vplyvom alkoholu, stredoškoláci na chatách a úplne iná, ešte dokonalejšia forma pitia na výške...
Som znechutená z toho všetkého. Je mi veľmi smutno, ako tak nad tým rozmýšľam. Na druhej strane si ale o to viac vážim ľudí, ktorí sú iní ako väčšina, ktorí vedia aj alkohol konzumovať v rozumnej miere, kde sa teraz asi radím už aj ja. Už sa necítim v tejto oblasti výnimočná, ale tiež si myslím, že žiaden extrém nie je dobrý. Tak teda podľa hesla „všetko s mierou“...
