Teraz však cítim niečo viac, niečo, čo je nad smútok, nadhnev...
...cítim vďačnosť.
Dnes sme mali na intráku omšu. Poslednú omšu v tomto semestri(bleee, posledné veci sú úplne hrozné, vždy mi je do plaču:(). Náš kňaz sa s namirozlúčil. Rozlúčil sa, lebo v ďalšom akademickom roku už nebude na našomintráku každý týždeň slúžiť omšu. Odchádza do Ríma... Vtom, ako sa s nami lúčilsom si čosi uvedomila, uvedomila som si, že táto posledná omša nie je anizďaleka prvou „poslednou“ vecou v najbližšej dobe... Je začiatok júna,skúškové obdobie v plnom prúde, pre niekoho už aj končí takmer a odrazusi uvedomujem, že moja nádherná idylka prvého roka na vysokej škole sa končí...že rok zbehol ani neviem ako a už je tu koniec... asi mi je do plaču,vážne...
Idú prázdniny, človek by sa mal tešiť asi, ale keď užodrazu nebudem každý deň, týždeň stretávať tých super ľudí, už nebudem skororáno vstávať do školy a v električke takmer zaspávať sospolubývajúcimi, tešiť sa vždy na pondelok na vysokoškolskú omšu a na streduna omšu u nás na intráku, nebudem musieť existovať na tých zopár metrochštvorcových, ktoré som si už tak obľúbila...
Toto sú moje myšlienky dnes večer, ale sú ešte iné, ktoréich prehlušia, ktoré...
Cítim vďačnosť. Cítim vďačnosť za to všetko, čo som smelaza posledný rok zažiť, za ľudí, ktorých som v tomto poslednom rokustretla, zoznámila sa s nimi, obľúbila si ich, ktorí mi pomohli, podržalima, povedali kritiku, ktorá ma posunula ďalej, podali mi ruku, keď som bolaneistá, keď som sa nedokázala ozvať, keď zas raz sa prejavovala moja nekomunikatívnaa hanblivá povaha (ľudia, ani netušíte asi, ako to pomôže človeku ako somja, keď je ušetrený od „prvého kroku“ a keď sa mu vyjde v ústrety)...Ste super všetci. Tak teda ĎAKUJEM:)
p.s. nebudem plakať... vlastne som rada. Napadla mi jedna pieseň počas adorácie, veľmi výstižná: "...prichádzame k Tebe, Pane, so srdcom plným radosti a spoločne Ti chceme poďakovať...";)
