Uznávam, s každým slovom, vetou, myšlienkou sa vo mne rodí nový problém, milión otázok, ktoré chcem mať pred vyslovením zodpovedané... a to chce čas, veľa času, ktorý človek v reále vlastne ani nemá... Teda ak ma niečo napadne, tak kým to premyslím, je téma dávno preč zo stola... A ja mlčím, premýšľam a následne ľutujem, že prečo len som sa neozvala... A opäť prichádza neskutočne dlhá analýza neuskutočniteľnej situácie, čo by bolo, keby...(...keby som bola v príhodnej chvíli povedala, čo mi napadlo, keby som nebola dlho rozmýšľala, ale namiesto toho konala trocha spontánne...)
A takto mlčím často... Niekedy rozmýšľam čo keby, niekedy nemám slov a vlastne vždy následne oľutujem, že prečo som sa zas raz neozvala... Ako potom pôsobím na svoje okolie? Myslím si, že väčšina ľudí si ma ani nevšimne... Ďalšia časť ma síce na začiatok zaregistruje, ale keď vlastne nič nepoviem, tak na mňa zabudne a rieši niečo s viac komunikatívnymi jedincami... Na ďalšiu časť možno pôsobím ako nevýrazné dievča bez akéhokoľvek názoru, či vlastného rozumu...
A pritom ja mám vlastný rozum! Dokonca aj vlastný názor! Niekedy možno miliónkrát viac nápadov a postrehov ako iní jedinci... Avšak problém je, že nedokážem svoj názor prezentovať na verejnosti... Jednoducho nedokážem sa s ním podeliť s ostatnými... Či už nestihnem, keď toľko premýšľam, alebo jednoducho zhodnotím, že nemá zmysel ísť s mojimi názormi von, keďže sa asi bojím odmietnutia... Mám strach pred tým, že by ma nik nepočúval, že by nikoho nezaujímalo, čo chcem povedať alebo že....
Riadim sa heslom, dvakrát meraj a raz rež, nakoľko vypovedané slovo sa už nemôže vrátiť rečníkovi späť do úst a keď niekto niekoho slovom zraní, nezmaže to už nič.... A moja druhá zásada je hovoriť striebro, mlčať zlato.... Takže vždy najprv zvážim, či to, čo chcem povedať niekomu niečo dá, alebo je to len hlúposť, ktorú by som povedala len a len preto, aby „reč nestála“...
Tak teda prichádzam k záveru... Asi budem naďalej mlčať a tváriť sa, že nič... Ak sa ma niekto otvorene opýta na môj názor, ja mu ho poviem... Ale nebudem nikomu tlačiť kaleráby do hlavy, že toto je fajn a tamto zase ani nie... Svoju pravdu si vo veľkej miere nechám pre seba... A snáď sa nájde zopár ľudí, ktorí budú o to stáť, čo im chcem povedať, ktorým bude záležať na mne a moje názory im budú prínosom...
Len sa ľudia pýtajte a dozviete sa... Pri mne to platí dvojnásobne;)
(p.s. ja vážne niesom ani nemá, ani blbá, len trošku introvertná a bojazlivá, teda treba ma nejako popohnať k činom, lebo ja sa sama asi nedokopem k ničomu...)
