Jednoducho nedokážem nevšimnúť si pekné ruky... Možno ma to sprevádza už dlho, keď ešte na zš sme mali namaľovať nejaký obraz, teda reprodukciu obrazu a ja som si vybrala detail z Michelangelovho Stvorenia sveta v Sixtínskej kaplnke, detail rúk. Potom som sa tiež snažila kresliť svoju ruku, tiež ešte vtedy na zš a aj neskôr, teraz nedávno na takých veľmi zábavných prednáškach (asi matika to bola, už nepamätám celkom...).
Pozerám sa na svoju ruku a pozorne ju skúmam...Dlaň, prsty, nechty... Také prosté a predsa tak dokonalé, dokonalá súhra kostí, svalov, šliach, množstva buniek rôznych tvarov a funkcií. Jej ladný pohyb pri vykonávaní množstva činností(momentálne pri písaní na počítači). Žasnem, jednoducho žasnem nad rukou... Je to možno trocha zvláštne a neobvyklé žasnúť nad celkom obyčajnou rukou, ale ja rada žasnem, nad úplne jednoduchými, každodennými vecami...
A ešte každá ruka má svoj príbeh... Koľko užitočnej práce vykonala, koľkým ľuďom pomohla, zodvihla zo zeme, potešila. Mohla aj ublížiť a zraniť, ale ona za to nemohla, nemohla za rozhodnutia hlavy, ktorá má vedúce postavenie. To množstvo rúk, ktoré za svojej existencie stretla je nespočetné, či už ľahkým pohladením, stiskom, tľapnutím... Koľko iných rúk v sebe držala a tešila sa z toho... Dotyk rúk, vyjadrenie spolupatričnosti, porozumenia, oddanosti, priateľstva. Veľmi si vážim každý jeden dotyk rúk, znamená tak veľa a zároveň tak málo...
