Veľmi rada mám sviečky, pôsobia na mňa upokojujúco, tak nejak príjemne, vyžarujú teplo a svetlo, ktoré ma napĺňa. Napĺňa aspoň na okamih prázdnotu vo mne...
Dnes večer to tak je, celý dnešný deň bol akýsi zvláštny... Ráno som vstala, trocha neskôr ako obvykle, ale rozhodli sme sa, že načo sa budeme ponáhľať, stačí nám ísť na poslednú električku do školy. A dobre sme urobili, dokonca sme ešte aj sedeli, tak čo viac si môžeme priať? V škole ale prišlo prvé schladenie dňa, hneď na ráno nám bolo povedané, že budúci týždeň píšeme zápočet z matiky, nakoľko nič neviem, dosť blbé.... Posedeli sme teda na prednáške z matiky, v polke informy sme zdrhli (bolo súrne treba ísť na ubytovacie, tak čo už, makro nebolo na programe....). Tak sme teda boli na tom ubytovacom, poriešili, čo bolo treba poriešiť a šla som na obed, v celkom dobrej náladičke, prekypujúc energiou. No jasne, že na obede som stretla kamoša a akosi som sa dozvedela, že práve odchádza zo školy... To síce nie je nič výnimočné u nás na technike, že ľudia odchádzajú, ale predsa ma to nejak dostalo, som o tom rozmýšľala dosť dlho... Teda asi až dovtedy, kým som nemusela ísť zas naspäť do školy, na skvelých 45 minút vyučovania, teda nieže by som cestovala spolu 40 minút kvôli jednej vyučovacej hodine, ale tak čo už... Opäť na intráku som tradične ni nerobila, len kus maniačila, ležala na posteli a čakala, kedy konečne budem môcť vypadnúť do mesta na omšu. Dočkala som sa, ale aj po omši som sa necítila o nič lepšie... Jediná radosť dnešného dňa mi nedala to, čo som od nej očakávala. To určite preto, lebo som sa tak veľmi tešila... A keď sa ja na niečo teším, nikdy to nevypáli dobre...Tak teda ležím na posteli, pozerám na sviečku a rozmýšľam, ani neviem o čom, ale to myslenie je asi jediná vec, ktorá ma uisťuje, že som kde som, že som človekom, tvorom mysliacim a premýšľajúcim... Bol to zvláštny deň, ešte aj vonku pršalo, čo znásobilo moju skvelú náladu. No nič, zajtra snáď bude lepšie. Niekedy musia byť aj takéto dni, aby človek si vedel vážiť tie pohodové, pekné...
