8:19 už sedím so spolubývajúcimi v buse a vezieme sa do kostola na omšu. Deň je skutočne nádherný, slnko svieti o dušu, na oblohe ani obláčika, teplúčko, no jednoducho nedeľná idylka. Po omši ideme na autobusovú zastávku, v takej menšej mase ľudí... A tu sa stane niečo, čo zmení celé naše denné plány spočívajúce v učení sa makroekonómie.
Tak teda prídeme na zastávku a ako áno, ako nie, zbadám kamarátov z intráku, ktorí zhodou okolností boli na tej istej omši ako my. Tak teda sa s nimi pozdravím, nastúpime do busu a vezieme sa... Na otázku, skôr vtipne vyznievajúcu, že či nechcem ísť do technického múzea na výstavu o Teslovi odpovedám celkom jasne a bez pochybností, že však jasne, prečo nie, však nemám nič lepšie na pláne...(učenie sa neráta, lebo to až posledná alternatíva pri smrtelnej nude...). Napokon aj spolubývajúce sa chcú pridať, tak už som si istá, že bude sranda:) nude...). Napokon aj spolubývajúce sa chcú pridať, tak už som si istá, že bude sranda:)
Tak sa teda stretáme, štyri baby, ktoré sa majú učiť, ale sa im moc nechce a traja chalani, ktorí sa tiež majú učiť, ale ich ospravedlňuje, že výstava sa aspoň trocha týka ich fachu, však technici;) Už na zastávke zisťujeme, že bude zábava. Pekne vystrojení v tenkých bundičkách, poväčšine, keďže slniečko stále kvalitne pripeká nasadáme do busu, smer námestie...
Po príchode na miesto určenia zisťujeme, že máme ešte chvíľu čas, tak posedíme na lavičke, zjeme trdelník (gentleman sa nezaprie...), popočúvame neidentifikovateľnú hudbu na neidentifikovateľný hudobný nástroj („...kto mu zaplatí, aby prestal?“) a vyberieme sa konečne, plní očakávania na výstavu. Trocha popočúvame, čo nám sprievodca chce povedať, popozeráme pokusy a skončíme pri plazmovej guli, ktorá tak skvelo „kope“. Detičky, teda sorry, vysokoškoláci sa zabávajú na tom, ako ich kope elektrina, čo viac si môžeme želať? Takú zábavu som teda už dávno nezažila, kto by bol čakal, že na prvý dojem nudná výstava o fyzike(čo ja som vyhlásila fyzike vojnu a neskôr ju začala ignorovať...) môže byť takáto zábavná.
Po fyzikálnom vyžití sa, pekne vysmiati a do sýtosti skopaní elektrinou, sčasti aj s trocha spálenou kožou na rukách ešte zájdeme si na zmrzlinku(ej, ale dobrá bola:)), poprechádzame sa po meste a hurá na autobus, keďže treba sa ísť už konečne učiť. Ale mne sa taaaák veľmi nechce... Našťastie ešte kamoška musí ísť ešte na druhý koniec mesta po nejaké veci, tak učenie sa odďaľuje, veľmi úspešne.
Je pol šiestej, som konečne po dlhom, náročnom, rozbehanom, ale hlavne zábavnom, slnečnom dni vo svojej izbe, predsavzatie, že sa idem učiť už ani sa nepokúšam presadiť, dnes už nie, nemám síl, nemám vôľu(toto asi hlavne) a jednoducho sa mi nechce... Ďalší zabitý deň za mnou a idem spať, s nádejou, že zajtra, zajtra sa už niečo naučím, určite, aj keď do stredy ešte času dosť...:D
P.S....a čo, však dnes som sa tiež vzdelávala, no nie? Fyzika je fajn, hlavne v spoločnosti milých ľudí.
