Idem si mestom... Priblížim sa ku prechodu pre chodcov, autá zastavujú,prechádzam cez prechod, pokračujem spokojne v svojej ceste, žiaden strach,žiadna obava, či riziko, že ma niečo zrazí. Sen? Sen chodcov na slovenskýchcestách? Ale kdeže, realita na švajčiarských cestách... (jedno jediné autoprefičí okolo mňa a preberie ma z tejto krásnej reality, samozrejmena špz-ke zbadám,aj napriek tej rýchlosti slovenskú značku KN-...).
Ponáhľam sa do školy. O desať minút mi začína vyučovanie, ale jastále stojím na prechode sto metrov od školy a za nič na svete nemôžemprejsť. Desiatky, ba stovky áut okolo mňa prechádzajú, stojím najskôr na chodníku,zúfalo čakajúc na nejakú tú medzierku, cez ktorú by som sa prešmykla, potom užaj na okraji cesty, ale skôr ma niekto zrazí, ako by mal zastať... (5-ročnáskúsenosť s prechádzaním cez cestu do Popradu pri Tatravagónke...). Napokonsa niekto obetuje, skočí do cesty a hlúčik žiakov vďačne beží za ním, kýmautá stoja, v šoku, že niekto si dovolil skrížiť im cestu...
Prichádzam na vysokú školu. Košickí vodiči nie sú o nič lepší akotí popradskí, ale tak študenti už majú inú taktiku, teda v zmysle hesla „vjednote je sila“ sa spoločne vrhajú cez cesty, no a vodiči nemajú navýber, musia čakať, kým sa masy prevalia cez cestu... Jednotlivec je stratený. Jedinounádejou mu môže byť fakt, že pôjde nejaký cudzinec a pustí ho...
Ohľaduplnosť? Zodpovednosť? Pojmy neznáme na našich cestách...
