„Kedy naposledyste niekomu povedali „ďakujem“?“ opýtal sa nás dnes kňaz na kázni (ináč veľmisuper kázni). Kedy?
Kedy som naposledy niekomu povedala takénaozajstné, úplne vážne myslené, nie samozrejmé „ďakujem“? (vďaka, že si mapočkal/a, vďaka, že si mi podržal/a dvere, vďaka za nákup... to je síce to istéslovo, ale táto vďačnosť je skôr samozrejmá, bežná, plytká... ) Stalo sa tovôbec niekedy? Nespomínam si, neviem...
Prečo nie som,neviem byť vďačná? Prečo nedokážem ďakovať aj Bohu za veci možno jednoduché, možnobežné, možno obyčajné...? Občas ma premôže pocit vďačnosti, obdivu a úžasu,keď sa stretnem s niečím, čo ma svojou krásou okúzli, ale tento dojem jenestály a ako príde, tak aj odchádza, nečakane, nebadane, rýchlo... A pritomvždy je niečo, za čo človek môže byť vďačný.
Napríklad dnešnýdeň. Celkom obyčajná streda. A zároveň taká pekná. Už len tým, že som ránovstala... Síce trocha problém to bol, ale podarilo sa (koľko ľudí by sapotešilo, keby sa mohlo v takej super posteli ako mám ja vyspať tých 6hodín?). Stihla som električku... ďalšia vec samozrejmo-nesamozrejmá pre mnohoľudí a mňa tiež medzi nimi:). Dopravila som sa úspešne do školy...(nezasekla sa električka nikde po ceste, hoci by sme si to možno niektorí ajboli priali...:P). Odsedela som si 3 prednášky...(boli nekonečné, všetko mapotom bolelo, ale vďaka, veď koľkí si to nemôžu dovoliť, koľkí by študovaťchceli a nie je im to umožnené...)... vďaka aj za tú kávu cez prestávku,bola super a trocha ma prebrala k životu;) ...vďaka za obed... za časstrávený s ľuďmi okolo mňa, za to, že som mohla ísť večer na omšu... zaskvelú kázeň... a výborný film po omši. A špeciálne ďakujem za každúminútu, každú sekundu, ktorú som prežila so super ľuďmi. Ťažko by to bolovymenovať a ani by som sa na to asi neodvážila ani v dnešný deň,jediný deň, čo ak by som niekoho dôležitého zabudla? Ale ku každému okamihudňa, za ktorý som vďačná sa viažu ľudia, ľudia, ktorých mám rada a vážim si,že mi venujú svoj čas (ospravedlňujem sa, ak som niekedy dosť otravná, viem, žeto so mnou nie je vždy jednoduché...). A dnes? ...električka ráno... prednášky...električka na obed... izba... obed... omša... film... a tiež mnohé okamihypomedzi to, len tak na chodbe, na intráku... (kto chce, ten vie, kto bolmyslený, ten sa nájde... ďakujem, že ste, mám vás rada, vážne:))
p.s. budem sa užmenej sťažovať a viac ďakovať, budem sa teda o to snažiť:)
(vďaka za tých 21krásnych rokov, fakt)
